Petržalský chalan, ktorý si splnil svoje sny

Ktoré dieťa by nechcelo mať vo svojej detskej izbe veveričky, hady či plazy alebo vlastnú vlakovú dráhu s perfektnými vláčikmi? Peťo ju má, aj keď teda, už dávno dieťa nie je… Spravil si ju vo svojej tanečnej škole, v ktorej trávi takmer všetok čas.

Peter Modrovský – tanečník, víťaz tanečnej súťaže Let’s dance, spoluzakladateľ projektu The School Dance, zakladateľ prestížnej súťaže Grand Gala a spolumajiteľ tanečnej školy Dansovia, v ktorej učí tancovať mladé talenty. A hlavne, rodený Petržalčan, ktorý svoje detské a študentské roky prežil na jednom z najväčších slovenských sídlisk. Ako sa dieťa z Ovsišťa stane jedným z najlepších tanečníkov u nás? Zisťovali sme priamo u neho v tanečnej škole Dansovia.

„S tancovaním som začal ako 8-ročný. Mamina raz vybavovala niečo na úradoch v meste a uvidela tam oznam o tanečnej škole Jagermajster. A hneď ma prihlásila. Dá sa povedať, že tak trochu proti mojej vôli. Dnes som jej však za to nesmierne vďačný,“ hovorí sympatický tanečník. Zo začiatku ho trénovali manželia Jágerskí, pán Minárik a Moisés. Neskôr mal množstvo zahraničných trénerov. Úspechy začali prichádzať, keď začal tancovať s Barborou Jančinovou.

Otec mu nikdy nechýbal
„Vyrastal som s mamou a babkou, ktorá už, bohužiaľ, rok nežije. Otec od nás odišiel, keď som mal 3 – 4 mesiace, takže si ho vôbec nepamätám. Mamina potom už nikdy nemala priateľa. Aby nás uživila, musela chodiť do práce, robila aj nočné a tak ma vychovávala viac babka, ktorá bola oveľa prísnejšia, taká tá stará škola vo výchove, tvrdšia ruka. Zastupovala otca v rodine. Napriek prísnejšej výchove som mal babku veľmi rád. Aj s mamou si skvelo rozumiem, veď mi aj pomáha v tanečnej škole,“ vyznáva sa tanečník.

Školské časy
„Najskôr som začal chodiť do ZŠ Pankúchova 4, vtedy to bola ulica Kláry Zetkinovej. Neskôr v nej spravili gymnázium a my sme prešli do vedľajšej budovy. Bol som klasický petržalský chalan. V škole to so mnou nebolo jednoduché, mal som trojky, štvorky a niekedy aj pätky. Ale, školu som mal rád, najmä však preto, že v nej boli moji kamaráti. Už ako druhák na základnej škole som začal chodiť po súťažiach a tak bola škola u mňa na druhom mieste,“ rozhovorí sa Peťo. Nedá nám neopýtať sa, čo hovorila mama na tie známky. „Mama ma nikdy nebila, dokonca ani za tie päťky. A za trojku mi dávala dve koruny na Pedro žuvačky,“ smeje sa pri spomienkach tanečník.
Po skončení základnej školy nastúpil do SOU železničné, odbor oznamovacia a zabezpečovacia technika. „Neviem prečo, ale táto škola ma bavila. Možno preto, že mama pracovala na železnici, alebo preto, že som od detstva miloval vláčiky. Už ako dieťa ma „trafák“ neraz riadne potriasol. Vláčiky mám rád dodnes, veď pozrite, mám ich všade,“ ukazuje nám svoju zbierku vláčikov, ktorých trať sa vinie po obvode celej tanečnej školy. Každý vozeň má svoj názov. A onedlho k nim pribudne ďalší – s logom Petržalky.

Nevšedná škola
„Predtým sa tu nachádzalo Slovenské divadlo tanca Jána Ďurovčíka a kancelárie. Bolo to tu naozaj škaredé. Zmenil som všetko „od podlahy“, spravil štyri tanečné sály. Ja som tu inštalatér, školník, záhradník, manažér a občas tréner, keď zastupujem kolegov. Ale, keď treba robiť elektrinu, volám elektrikára, na to si netrúfam. Všetko ostatné si viem spraviť sám alebo s pomocou skvelých kamarátov. Jeden pomohol s podlahou, iný s farbami…,“ hovorí manažér, ktorý nechodí do práce v obleku.

Cesta k úspechu
„Decká najskôr začínajú s tréningami 2-krát do týždňa, neskôr aj denne. Piatky pre ne robíme imitácie súťaží, kde tancujú všetky páry. A, samozrejme, nesmú chýbať ani individuálne lekcie, sústredenia, tábory… Profesionálni tanečníci (u mňa Maťa, Tomáš, Paťka a Dominik) trénujú doobeda najskôr seba a potom vyučujú. Takže, na parkete sú denne 8 – 9 hodín.
Napadlo nám, ako finančne zvládala kedysi synovu tanečnú slobodná mamička – Peťova mama. „Keďže to mama ťahala sama, peňazí nebolo nazvyš. Tak som si začal od 10 rokov privyrábať – upratoval som v tanečnej škole, pracoval za barom… A, samozrejme, výrazne pomáhali aj rodičia mojej tanečnej partnerky – manželia Jančinovci, ktorým som veľmi vďačný. Bez ich pomoci by som nebol mohol pochodiť 30 krajín sveta“.

Obľúbené tance
„Rád tancujem paso doble, sambu, tango… Jediné, čo som dodnes nepochopil, je valčík, stále v ňom neviem nájsť ten príbeh,“ usmieva sa Peter.

Ako vidí Petržalku rodený Petržalčan
„Pre mňa je najkrajšou lokalitou. Strategicky najlepšie miesto na bývanie s množstvom zelene a stromov. Kedysi sme sa hrávali medzi panelmi, zažili sme pády, bitky, šport, zábavu, ale malo to svoje čaro. Dnes by som tu akurát zmenil niektorých ľudí,“ odpovedal nám so smiechom. „Niektorí Petržalčania nadávajú na parkovanie. Ja s ním problém nemám. Nemám auto, nemám problém s parkovaním. Všade chodím verejnou dopravou alebo taxíkom. Veď v zahraničí chodia aj vrcholoví manažéri MHD.“

Pomaly odchádzame z tanečnej školy. Nemôžeme si nevšimnúť krásnu predzáhradku. Robil ju sám. Predtým tam bola tráva, ktorú nemal kto pokosiť. Tak si z nej spravil predzáhradku, ktorá púta pozornosť každého, kto ide okolo. „Kedysi na mňa ľudia naokolo spisovali petície, prekážalo im všetko. Dnes za mnou chodia a pýtajú si kvetinky zo záhradky. A ja im ich rád dám,“ hovorí chalan z Ovsišťa, ktorý by sa pokojne uživil aj ako záhradník.