Bývalá petržalská kronikárka Alena Kopřivová: Keď som v roku 1985 vystúpila z autobusu na Dvoroch IV, rozplakala som sa

Alena Kopřivová sa o Petržalku profesionálne zaujímala takmer 30 rokov ako redaktorka bratislavského Večerníka a neskôr prílohy Bratislava v denníku Pravda, kde bola Petržalka jej doménou. Tvrdí, že našu mestskú časť poznala veľmi dobre.

Sledovala komunálnu politiku, nechýbala na žiadnom zastupiteľstve či významnejších udalostiach. Aj preto, že bola istý čas vo Večerníku šéfkou oddelenia sťažností, ju zaujímali najmä ľudia. S mnohými sa zblížila, no boli aj takí, ktorí ju pre uverejnenú kritiku radi nemali a dali to najavo. 

Ako ste si našli cestu k písaniu petržalskej kroniky?

Ako novinárka som celkom logicky prišla do kontaktu s viacerými pracovníkmi miestneho úradu v Petržalke, medzi nimi aj s pani Podmajerskou, bývalou tlačovou tajomníčkou starostu. Spolupracovali sme spolu roky a náš vzťah bol veľmi korektný, hoci naše názory na niektoré veci sa prirodzene líšili. Práve ona ma oslovila s tým, aby som viedla kroniku mestskej časti. 

V čom spočívala vaša práca?

Vtedy som netušila do čoho idem, ale nové výzvy som rada prijímala. Hľadala som informácie na internete, nádejala som sa, že jestvujú nejaké pravidlá. Ale nič! Pozrela som si tam preto aspoň pár kroník, aby som sa inšpirovala. Pochopila som, že od kronikára sa očakáva čosi celkom iné ako od novinára. Nestačí si všímať len zaujímavosti a veci, v ktorých mestská časť vyniká, prípadne to, čo je hodné kritiky. Kronika musí zaznamenávať najmä vývoj, posun, novinky ovplyvňujúce život ľudí. Je dobré, keď sa v nej objavia mená. Pre mňa to znamenalo byť všade, kde sa čosi deje a zvážiť, akú to má historickú hodnotu. Dnes viem, že som aj šliapla vedľa súc si vedomá toho, že kroniku bude sledovať starosta alebo iní členovia samosprávy. Tento pomyselný tlak ma už vtedy dosť deptal, hoci za mnou nikdy nik neprišiel, aby ma upozornil, že by v kronike malo byť to či ono. 

Aké vlastnosti by mal mať kronikár?

Musí byť oddaný svojej práci, musí jej venovať veľa času, predovšetkým však musí milovať svoje pôsobisko. Tak je to aj so mnou. Neskromne hovorím, že by som Petržalku nevymenila za nič. Pritom viem porovnávať, pretože detstvo som prežila na českom Ašsku, kam sa doteraz vraciam, mladosť v Košiciach a čiastočne v Prahe, no a dospelosť a dnes už aj seniorsky vek trávim v Petržalke. Doma som naozaj ale iba tu. 

Ako dlho tu žijete?

Od roku 1985, to je 37 rokov.

 

Zmenila sa Petržalka za ten čas v niečom?

Určite a k lepšiemu. V Košiciach sme bývali na 30-ročnom sídlisku s množstvom stromov, zelene, pod oknami sme mali detské ihrisko, z druhej strany trhovisko a obchodný dom, blízko boli jasle, materská i základná škola. Keď som 1. októbra 1985 vystúpila z autobusu č. 47 na Dvoroch IV, kde bývame, rozplakala som sa. Žiadne stromy, žiadne trávniky, namiesto chodníkov viedli ku vchodu nášho domu dosky. Hrôza! Do obchodu s potravinami sme to mali dve autobusové zastávky, do materskej školy šesť, do roboty sme s mužom cestovali za Dunaj. Keď sme si chceli kúpiť ponožky či topánky, museli sme ísť „do mesta“ – do centra Bratislavy. S kultúrou to bolo rovnaké. Dnes máme všetko po ruke, Petržalke naozaj nič nechýba, vrátane nádhernej prírody. Je priateľská ku všetkým generáciám. Prirovnanie ku „králikárňam“ nie je na mieste. 

Roky mnohí ľudia vnímali výzor aj atmosféru Petržalky veľmi negatívne. Je to dnes iné? 

Samozrejme, že je to iné a potvrdia vám to najmä tí, čo sa tu narodili. Spôsobili to už spomínané zmeny. Máme tu nemocnicu, školy, obchodné domy, služby, trhoviská, možnosť vyžiť sa kultúrne aj športovo bez ohľadu na vek. Prvenstvo v distribúcii drog je už dávno minulosťou. Máme nádherne udržiavané verejné priestranstvá, najmä v poslednom období, opravujú sa chodníky, stavajú cyklotrasy. Chýbajú nám parkoviská, ale to všade! Pri budovaní slovenských miest sa nerátalo s tým, že v jednej domácnosti budú aj tri autá… Koncom roka 2013 sa v Petržalke uskutočnil výskum verejnej mienky, ktorý oslovil 1001 ľudí od 18 do 80 rokov trvalo k pobytu prihlásených v tejto mestskej časti. Úplne alebo skôr spokojných s bývaním v Petržalke bolo 94%, pričom viac ako 80% tu plánovalo aj ostať. Treba k tomu niečo dodať?

Spomeniete si na významnejšie udalosti, ktoré sa udiali počas vášho pôsobenia na poste petržalskej kronikárky?

Rada spomínam na všetko, čo z Petržalky urobilo hodnotné miesto a vďaka čomu už nie je potrebné chodiť na druhý breh Dunaja. Napríklad vianočné trhy, krytá plaváreň, prvé špecializované plavecké stredisko pre deti od 6 mesiacov do 8 rokov, krytý zimný štadión, bowlingové centrum. Petržalka vyhlásila súťaž o najkrajšiu predzáhradku, v dôsledku čoho sa z viacerých plôch prevažne pred panelákmi stali doslova botanické záhrady. V kronike som v decembri 2013 zaznamenala rozlúčku stoviek ľudí so Starým mostom, ktorý sa zbúral a postavil nanovo v súvislosti s nasledovným budovaním električkovej trate v Petržalke. S menším nadšením som už spomenula udalosť zo 6. júla 2012 – vodohospodárske meracie zariadenia zaznamenali v histórii najvyššiu hladinu Dunaja – 10 034 cm a tiež najvyšší prietok vody – 10 540 kubíkov za sekundu.

Len vďaka už postavenej protipovodňovej hrádzi sa v Petržalke voda dostala „iba“ na záplavové územia (po Viedenskú cestu v Sade J. Kráľa) vrátane studní vodárenskej spoločnosti v Pečnianskom lese. O rok neskôr bola situácia opačná – suché trávniky a zvädnuté záhony v dôsledku nedostatku vody, všeobecný zákaz zakladania ohňov, výstrahy pre extrémne, takmer 40-stupňové horúčavy. Termín globálne otepľovanie sa vtedy ešte neskloňoval tak často ako teraz. Rozruch v tom čase vyvolal úmysel vlády SR pod vedením premiéra Roberta Fica vybudovať novú trasu ropovodu spájajúceho Bratislavu s rakúskym Schwechatom pod slovenskou metropolou bez toho, aby sa k zámeru vyjadrili orgány samospráv. Našťastie z toho zišlo. Bola som svedkom zániku Matadorky, otvorenia prvého oploteného výbehu pre psy, aj sprístupnenia Vojenského cintorína vojakov 1. svetovej vojny a susediaceho bunkra, ktorému sa venuje môj večernikársky kolega fotoreportér Miro Košírer. Menej slávne pre mňa už bolo pripomenutie si prvého výročia sociálnej výdajne v Petržalke v auguste 2012, na ktorú sa obracali najmä rodiny s deťmi. Ale aj to, žiaľ, patrí k histórii Petržalky

V kronike sú aj veci, s ktorými som sa dodnes nestotožnila. Za obrovskú chybu považujem to, že miestna samospráva doslova vyhnala z Petržalky Divadlo LUDUS, v ktorom vyrástli skvelí herci. S tisíckami fanúšikov petržalskej Artmedie žialim aj za futbalovým štadiónom a skvelým futbalom, ale aj ďalšími športoviskami, ktoré zmizli z mapy mestskej časti. Verím, že tí, čo to dopustili, si dnes spytujú svedomie.

Čo by ste poradili tým, čo sa písaniu kroniky venujú či budú venovať?

Ani nie tak tým čo ju vedú, skôr tým čo rozhodujú o jej jestvovaní – lebo nie všade je to samozrejmosť! Kronika, v ktorej sú aj moje zápisy, zachytáva vyše 10-ročné obdobie, počas ktorého v Petržalke pôsobili dvaja starostovia (Vladimír Bajan a Milan Ftáčnik). Zápisy v nej sú však od šiestich ľudí, čo nie je dobré! Kronikárom by nemal byť niekto z úradu, ale osoba nezávislá a s prirodzeným talentom vidieť, hodnotiť a zachytávať to najdôležitejšie, čo sa udeje. 

Kristína Nemcová

 

VIAC ČLÁNKOV nájdete v najnovšom čísle novín NAŠA PETRŽALKA.