Ako začínal rap a hip-hop v Petržalke: Vrátia sa A.M.O.?

Prečítajte si rozhovor s Opakom, zakladajúcim členom legendárnej kapely A.M.O.

„Bra-ti-sla-va, neni ako víno, neni ako káva, neočarí, neprebudí, je po večeroch fádna, zradná za dňa,” tvrdí text jednej z najznámejších piesní kapely A.M.O., ktorá stála pri zrode slovenského rapu.

Platí niečo z toho aj na najväčšie  sídlisko v strednej Európe, ktoré sa stalo domovom hip-hopovej kultúry? O jej začiatkoch a  vývoji sme sa porozprávali s jedným zo zakladajúcich členov kapely A.M.O. Milanom Janáčim, známym skôr ako Opak.

• Jeden z najväčších hitov kapely A.M.O. , v ktorej ste pôsobili, je pieseň Bratislava. Okrem iného sa v nej spieva, že nie je ako víno, nie je ako káva, neočarí, neprebudí… Ak by ste mali opísať Petržalku, aké slová by ste volili?

V čase, keď sme začínali, a písal som Bratislavu, som žil v Petržalke a tie slová vychádzali práve zo skúseností a príbehov, ktoré som tu prežíval. Ale dnes by som ju určite definoval inak. Keď sme začínali, mala Petržalka dosť veľký problém s drogami – konkrétne s heroínom. Feťákov človek našiel na každom rohu. Ale dnes je, podľa mňa, už akýmsi mestom v meste a aj pomerne veľkým centrom kultúry. Miestom, ktoré sa z betónovej džungle premenilo na zelené, praktické a povedal by som, že miestami aj útulné. Už len to, že je konečne spojená električkou s mestom, hovorí dosť o tom, že má svoju významnú úlohu. 

• Takže, dá sa povedať, že práve tá niekdajšia petržalská špina a smrad stáli za vznikom prvých nahrávok A.M.O.?

Určite to bol začiatok môjho koexistovania s rapom. Práve veci, ktoré ma štvali – hlavne v Petržalke – veci, ktoré som videl a cítil a nejakým spôsobom ich spracoval vnútorne, som následne pretavil aj do textov. Za mňa boli tvrdé drogy, ako heroín a pervitín, neprípustné a tá situácia ma natoľko štvala, že som začal s rapom. A povedal by som, že cieľom deväťdesiatich percent kapiel a ľudí, ktorí sa okolo tejto hudby obšmietali, bolo povedať to, čo ich štve, to čo nie je v poriadku, či už to bola politika, drogy, prostitúcia, alebo iné sociálne problémy. Aj môj prvý text, ktorý som napísal a nahral – dokonca sme k nemu s kamošmi natočili aj amatérsky videoklip na VHS, bol proti heroínu, respektíve o feťákoch.

• O Petržalke sa vraví, že začala na Slovensku písať príbeh hip-hopu. Má štartovacia čiara aj konkrétnu adresu?

Hip-hop a komunita sama o sebe sa tvorila a stretávala hocikde v Petržalke. Na sídliskových lavičkách, garážach, bytoch, či terasách panelákov, kde si napríklad naša partia kúpila šachovnicové lino a učila sa breakovať.

Keď sa však bavíme o miestach, kde sa komunita mala šancu aj prejaviť, potom by som určite povedal, že v Dome kultúry Lúky, kde sa v tom čase konalo podujatie Zvuk ulice, pomenované po legendárnych nahrávkach Davida zo Senca, na ktoré prizval aj mená ako Žužuleta alebo Rytmus, vtedy bol známy pod prezývkou Patrik Metamorfolord. V podstate to bolo niečo ako ich koncert. Na záver bol však vždy priestor aj na tzv. open mic, kde mali šancu vystúpiť všetci, ktorí boli dostatočne dobrí. Či už si dali freestyle, alebo prišli s vlastnými nahrávkami.

• Tam sa začal písať aj príbeh dnes už známych mien?

Rozhodne to bol jeden z momentov, kde dostali šikovní ľudia priestor a návštevníci, ktorí sa tam stretávali zas nejaké vzory, možno aj lídrov komunity. Zároveň sme tak všetci mali pocit, že niekam patríme a rozumieme si.

Zvuk ulice ale po čase kľakol, zobrali si to na starosť iní ľudia a vytvorili projekt Podzemie slovenského rapu, kde sa v zásade nič nezmenilo okrem názvu a organizátorov, jednoducho sa to formovalo prirodzene ďalej, a subkultúra sa stále rozširovala. Už tam sa prejavili napríklad kapely Názov stavby, Drvivá menšina a podobne.

Veľkým míľnikom bolo podujatie VINYL, kde už okrem klasických kapiel z Petržalky, Bratislavy alebo Senca boli pozvaní aj zahraniční umelci, medzi nimi napríklad  DAS EFX. Hip-hop a rap už zrazu nebol len subkultúrou, ale kultúrou, ktorá sa nezastaviteľne šírila medzi ľudí do mainstreamu. Niektoré kapely začali podpisovať kontrakty s veľkými vydavateľstvami. Prvou takou komerčnou nahrávkou bola ERA od Kontrafaktu z roku 2004, a ak sa nemýlim nasledovalo A.M.O. My sme vtedy podpísali kontrakt s Universal Music. O rap začali mať záujem aj televízne programy a začali ho podporovať rôzni sponzori z komerčného prostredia.

• Keby ste mali vymenovať tri najzásadnejšie kapely slovenského rapu, ktoré by to boli?
  

Určite Kontrafakt, A.M.O. a ešte Trosky, pretože zadefinovali tento žáner na Slovensku v jeho najväčšej ére. Ale to je čisto môj pohľad, keby ste sa to isté opýtali niekoho iného, odpoveď by bola pravdepodobne iná.

• Ovplyvnil vstup hip-hopu do mainstreamu tvorbu alebo samotných hudobníkov? Ostali mu vôbec ešte ciele, ktoré mal na začiatku?

Celá svetová scéna sa zmenila okolo roku 2000 a neskôr. Dovtedy sa robil, dá sa povedať, klasický boom bap, ktorý bol postavený na klasických hip hop bicích a samplingu. Neskôr sa to začalo zrýchľovať a robili sa viac klubové a tanečné veci. A to už bolo obdobie, kedy sme sa my „klasici alebo oldschooleri“ buď prispôsobili, alebo si išli inú vlnu. V našom prípade sme rozšírili tvorbu inšpirovanú jamajským zvukom.

Po roku 2005 sa rap dostával do mainstreamu všeobecne. Ľudia ho mohli nájsť na všetkých možných kanáloch. Od reklamy po diskotéku. Dnes rap už úplne bežne počujeme aj naprieč rôznymi hudobnými žánrami. Mieša sa s popom, country aj metalom. Dnes bežne ľudia počujú Kaliho s Táslerom, a hoci my sme si to pred dvadsiatimi rokmi nevedeli predstaviť, dnes je to úplne normálne aj funkčné. Kedy si som s tým mohol mať problém, ale dnes to neriešim. V nejakom čase procesu som to proste prijal.

Ale to sa teda bavíme o rape ako o jednom elemente hip-hopu. Lebo hip-hop sám o sebe nezmeníte, on je stále rovnaký. Možno máme svoje rodiny, ideme si svoje sociálne a pracovné veci, ale náš postoj k svetu sa nezmenil. Do určitej miery sa vyformoval, ale myslím, že nezmenil. A myslím, že to vidno aj na našom poslednom singli Podaj mi ruku, ktorý, hoci prišiel po trinásťročnej odmlke s Viktorom Hazardom, zvukovo aj myšlienkovo je stále staré dobré A.M.O.

• Je trvalo udržateľné ostať takým, ako na začiatku?

Ak niečo robíte veľmi dlho a veľmi veľa, často narazíte na to, že už nie je kam sa posunúť a odbočíte z vašej predstavy o sebe. Vaša obhajoba môže byť, že  ste v neustálom kolečku a chcete vykročiť z rámca, alebo že robíte len to, čo aktuálne cítite. A stane sa to, že vybočíte z cesty, ktorou ste šli na začiatku. Aj to bol jeden z dôvodov prečo sme pred 13. rokmi skončili v  A.M.O. s Hazardom.

• Predsa ste sa však rozhodli po rokoch A.M.O. obnoviť. Prečo?

Ide nám len o čistú radosť. Rozhodli sme sa, že počas roka 2023 si dáme tri koncerty, ktorými potešíme seba aj fanúšikov. Nie je v tom „moneymake“, ani snaha dostať sa do rebríčkov, nebodaj s niekým súperiť. Je to vyslovene o tom, že od nášho vzniku uplynulo dvadsať rokov a chceme si to pripomenúť.

Ja osobne sa, napríklad, veľmi teším aj na to, ako tam príde viacero rodičov už so svojimi deťmi a budú im ukazovať, že – aha, na tomto som ja vyrastal/a! A viem, že tam takí budú, lebo už aj keď niekto prišiel na môj sólový koncert, bolo to tak. Rodičia ma zoznamovali so svojimi deťmi, ktoré o nás nevedeli, ani na nás nevyrastali, možno poznajú Bratislavu alebo Spolu, ale zvyšok jedine od svojich rodičov. A to je úplná sranda a vždy ma to mega poteší.

• Takže ďalší album nebude…

Nie. Vôbec nič netreba očakávať. Sú to vyslovene tri spomienkové koncerty, z toho jeden sme už odohrali na festivale Pohoda. Ďalší nás čaká na Uprisingu a tých, ktorých nestretneme na festivaloch, radi uvidíme v novembri v bratislavskom klube MMC, kde narozdiel od týchto festivalov budeme mať veľa spoločných hostí . Vypustili sme do éteru aj nový singel, ale čo a či bude vôbec niečo nasledovať, to v tomto momente vôbec neviem povedať.

Nikoleta Janková

 

Článok je súčasťou letného dvojčísla samosprávnych novín Naša Petržalka.