Najkrajšia predzáhradka Petržalky tohto roka je na Farského
Kto stojí za všetkou tou nádherou?
„Prvá rastlina, ktorú som tu zasadila, pochádza zo záhrady nášho rodinného domu zbúraného pre výstavbu Petržalky,“ hovorí Jarka Boboková.
Tretí ročník súťaže o najkrajšiu predzáhradku petržalského sídliska, ktorú organizuje mestská časť, už pozná víťazov. Súdiac podľa reakcií, aj tento rok bolo veľmi ťažké vybrať si z desiatich finalistov jediného favorita, no napokon vo facebookovom hlasovaní najviac „lajkov“ získal projekt na Farského 20. Na ďalších priečkach skončili záhradky pred bytovými domami na Vilovej 15 a Tupolevovej 22.
Nedá sa odradiť
„Začala som nesmelo. Nevedela som, aká bude reakcia okolia. Nesmierne mi pomohlo povzbudenie suseda, ktorý ma ubezpečil, že založiť záhradku pred naším panelákom je výborný nápad,“ hovorí Jarka Boboková, autorka – a duša – víťaznej petržalskej predzáhradky. Mimochodom, prvý kvet, hosta, ktorú tu zasadila pred siedmimi rokmi, je skutočným spojivom medzi starou, už neexistujúcou, a modernou Petržalkou. Je totiž potomkom rastliny, ktorú Jarka Boboková a jej rodičia preniesli na chalupu po tom, ako jej rodný dom padol za obeť budovaniu petržalského sídliska.
K hoste postupne pribúdali ďalšie kvety. A aj odbúdali. Niektoré preto, že pani Boboková rešpektuje susedov, ktorí trpia alergiami na isté druhy rastlín, iné preto, že sa niekomu zapáčili a vrátil sa po ne s rýľom. „Aj včera som si všimla, že v záhone pribudol kráter. Kvety boli fuč. Nebolo to prvýkrát, ale túto kategóriu ľudí sa snažím nevšímať si, beriem to tak, že ma to nesmie odradiť.“
Sídliskové predzáhradky podľa nej nemusia byť architektonicky dokonalé. „Čo by však mali mať – a ja dúfam, že tá naša to má – je genius loci, duch miesta. To, čo vyžarujú. Tá naša, aspoň podľa toho, čo hovoria okoloidúci, vyžaruje pokoj,“ hovorí.
Rešpektujú jej koncept
Dá sa povedať, že na Farského sa vytvoril akýsi záhradkársky konglomerát. Predzáhradky tu postupne vytvorili obyvateľky z troch susediacich vchodov. „Niežeby sme ich nejako prepojili, sme autonómne jednotky. Ale máme veľmi dobré vzťahy, radíme si, vymieňame si rastliny.“
Rastliny jej nosia aj záhradkári z iných panelákov z okolia i susedia. Váži si, že rešpektujú jej koncept a nikdy nezasadia niečo bez toho, aby sa s ňou poradili. Vďačná im je tiež za to, že ak je to potrebné, pomáhajú jej so starostlivosťou. Jeden zo obyvateľov vchodu napríklad už niekoľko rokov kosí trávnik pred domom tak, aby dotváral krásu záhonov, ďalšia suseda sa zas stará o polievanie. „V ústrety nám vychádza aj spoločenstvo vlastníkov. Zo spoločných peňazí sme zakúpili kosačku, čerpáme vodu a raz sme dostali aj príspevok na kúpu rastlín,“ približuje.
Silný sociálny rozmer
Každá rastlina má svoje presné miesto, kvety sú starostlivo vybrané tak, aby záhony kvitli počas celého roka. „Napríklad aksamietnice a veternica kvitnú až do novembra. Dokonca chryzantémy nám kvitli ešte pred Vianocami,“ prezrádza.
Koľko času venuje petržalskej predzáhradke, presne povedať nevie. Najviac práce je na jar a na jeseň, zvyšné mesiace sú „udržiavacie“. A potom – čas strávený starostlivosťou o záhony nepočíta na minúty, „pretože je to činnosť, ktorá ma nesmierne teší a upokojuje. Nikdy som si nemyslela, že je možné niečo takéto vytvoriť v panelákovom prostredí,“ priznáva.
Bývalá profesorka Univerzity Komenského, odborníčka na dejiny 19. storočia, zdôrazňuje, že predzáhradka má okrem estetického, aj silný sociálny rozmer. „Je o zbližovaní, aspoň ja to tak vnímam. Vďaka týmto záhonom som spoznala nielen susedov, ale aj ľudí, ktorí chodia okolo. Dokonca s niektorými som nadviazala veľmi úzke vzťahy,“ uzatvára.
Martina Štefániková