Krása grafity zón je v tom, že sa neustále menia

Janíkov dvor poznali viacerí do roku 2022 ako centrum „sídliskového umenia“, a to so všetkým, čo k nemu patrí, vrátane legálneho miesta pre tvorenie grafity malieb.

Zmeny v petržalskej infraštruktúre a snaha kolegov z hlavného mesta dokončiť električkovú trať však mali za následok, že torzo depa nikdy nerealizovaného metra na konci Petržalky zmizlo.
Petržalská samospráva preto začala pre grafity umelcov hľadať novú legálnu stenu. A keďže platí, že viac hláv, viac rozumu, oslovila verejnosť, aby jej s tipmi na takýto objekt pomohla.
O tom, čo legálne steny pre grafity umelcov znamenajú, ale aj o tom, ako také umenie vzniká a na čo by sme pri hľadaní náhrady legendárnej legálnej steny mali myslieť, sme sa rozprávali so street art tvorcom a youtuberom Martinom Hirnerom, známym pod prezývkou DOKE.

Janíkov dvor patril medzi vychýrené lokality pre grafity umelcov. Zdobila aj vaša maľba túto legendárnu stenu?

Síce nie som z Petržalky, ale z Karlovej Vsi, no moja babka bývala v Ovsišti, takže som tu tak napoly vyrastal. Tvoril som tu viackrát. Jednak v Janíkovom dvore – alebo teda v „Metre“ celkovo 67-krát, no mal som tu aj viaceré jednorazové zákazky. Spolupracoval som napríklad aj s Projektom Ihrisko na troch petržalských ihriskách.

Šesťdesiatsedem je celkom konkrétne číslo…

Áno, raz som robil video, kde som zozbieral všetky miesta, na ktorých som kedy maľoval a zrátal som to. A zistil som, že zhruba 67-krát som tvoril práve tam. Ale teda s tým, že niektoré maľby trvajú aj tri-štyri dni.

Nikdy sa vám nestalo, že by ste na druhý deň prišli a mali dielo pretreté niekým iným? Dá sa pred takým niečím chrániť, alebo sa s tým jednoducho musíte naučiť žiť?

Ak mi maľovanie trvá viac dní, zvyknem si maľbu označiť ceduľkou „Nedokončené“. Hoci som sa napriek tomu často obával, mne osobne sa nikdy nestalo, že by niekto prišiel a pretrel mi načatú robotu. Je však bežnou súčasťou týchto plôch, že sa ľudia pretierajú, no platia nepísané pravidlá, že človek by mal vždy kompletne zatrieť pôvodné dielo, nemalo by nič vytŕčať. Robí sa to aj s ohľadom na to, aby si človek mohol dokončený projekt odfotiť. Aj vďaka tomu mu ostane spomienka na hodiny práce, čo je vlastne aj cieľ.

Nie je nuda tvoriť tento typ umenia na legálnu stenu? Nebije sa to doslova s cieľom tohto typu umenia?

Pôvodné grafity sa spája často s ilegálnosťou a s tvorením tzv. tagov, teda písmen, respektíve podpisov. Týmto tvorcom sa hovorí aj grafity writeri a často využívaný nástroj v ich dielach je práve sprej a miesto činu ulica. Ich cieľom nie je ani tak ničiť, ako skôr byť videný na čo najväčšom počte zaujímavých miest a od nikoho nečakať na povolenie. Pravdou však je, že takýchto tvorcov nie je veľa. Zväčša ide o mladých ľudí, ktorí sú aktívni možno jeden-dva roky. Väčšina ľudí v tejto subkultúre sú hobby tvorcovia, ktorí vyhľadávajú pokojné maľovanie alebo profesionáli, ktorí tvoria maľby na zákazku. Všetky tieto „skupiny“ spája jedno: Potrebujú stenu.

Viete prínos legálnych stien konkretizovať? V čom podľa vás spočívalo čaro Janíkovho dvora, a vôbec legálnych stien na grafity?

Legálne steny sú jediné miesto, kde možno beztrestne trénovať a zlepšovať sa. Nápady môžu vznikať na papieri, niektorí svoje prvé pokusy skúšajú aj na školských toaletách či na odpadkových košoch, ale nič nenahradí skúsenosť so stenou. Je to jednoducho skvelý tréningový nástroj, ktorý nikomu nemusí zavadzať. Okrem toho tiež môže pomôcť podchytiť začiatočníkov, ktorí možno nemajú kde trénovať a realizovať sa a miesto toho si vyberú nevhodný priestor. Legálna stena im to umožní urobiť aj bez toho, aby niečo poškodili. Vo väčšine prípadov ide o deti či veľmi mladých ľudí, ktorí ešte neboli na domovej schôdzi, netušia, koľko stojí škoda, ktorú napáchali na niektorej z bytoviek len preto, že sa chceli realizovať, no nemali kde. Steny tohto typu to jednoducho eliminujú, aj keď stopercentné to nie je.

Aké boli vaše začiatky? Mali ste k dispozícii stenu na vaše prvotiny?

Tiež som začínal na zošitoch a tiež ma neobišla fáza, kedy som vymenil papier za dvere školských „véciek“. Na Dlhých dieloch v tom čase neexistovala takáto plocha, takže ju suplovali opustené budovy alebo zašité uličky. Neskôr, keď som sa presťahoval do Rovinky, kde boli opustené továrne – to bol pre nás raj. Áno, iste sme mali niekde v hlave s kamarátmi, že raz by sme možno radi išli niekam do ulice, aby naše diela boli vidieť, ale ten pocit, že sme tam tie továrne mali a mohli sme tam sedieť a celý deň si maľovať, bol na nezaplatenie.

Nepredstavuje takáto „tréningová“ stena skôr estetickú katastrofu pre okolie?

Aj preto treba hneď od začiatku myslieť na to, kam tú zónu umiestniť. Na týchto plochách nájdete diela od skúsených umelcov, ale aj prvé pokusy detí a práve preto bol Janíkov dvor taký skvelý. Vďaka jeho polohe na toto miesto chodili ľudia, iba keď chceli, a preto nikomu neprekážalo, čo sa na stenách nachádza.

Keďže na týchto plochách nájdeme diela rôznej kvalitatívnej úrovne, celkový dojem môže pôsobiť neesteticky. Na druhej strane verím tomu, že nie každá plocha musí byť čistá, prípadne pomaľovaná jednorazovo. Krása týchto zón je v tom, že sa neustále menia a slúžia ako také „mestské galérie“. Neraz som v Janíkovom dvore stretol ľudí, ktorí tam chodili pravidelne len kvôli tomu, aby videli čo pribudlo, alebo naopak zaniklo. Taktiež tam chodili ľudia zo zahraničia – či už maľovať alebo obdivovať namaľované diela.

Na aké faktory by sa pri výbere ideálnej náhrady Janíkovho nemalo zabudnúť?

V prvom rade asi na dodržanie určitej vzdialenosti od bytov. Keďže spreje – povedzme si na rovinu – naozaj smrdia, nie je to nič príjemné. A aj keby to vadilo v skutočnosti len štyrom bytom, stačí, že to práve oni postnú do nejakej skupiny a všetci už vieme, ako to asi dopadne. Okrem vzdialenosti od bytov by mala byť dodržaná vzdialenosť aj od áut, stačí perimeter tak desať metrov. Ide o to, aby jednak nedošlo k nejakému poškodeniu, ale tiež, aby si ten svoj výtvor mohol človek odfotiť bez rušivých elementov. Stena by tiež mala mať nejaký väčší rozmer, povedzme, že zaujímavé to je tak približne od výšky dvoch metrov.

Máte nejaké tipy, kde v Petržalke by sa všetko toto mohlo stretnúť a byť vhodným priestorom?

Vo všeobecnosti by som povedal, že sú na to dobré mosty a ich piliere, prípadne protihlukové steny, či iné časti infraštruktúry, ktoré zväčša nie sú symbolom krásy. Napríklad Prístavný most za Ekonomickou univerzitou. Sú tam piliere, ktoré boli kedysi zlegalizované. Rovnako ako Janíkov dvor, ľuďom určite prekážať nebude. Za mňa by bolo krásne mať legálnu zónu uprostred mestskej časti, z ktorej môže vzniknúť krásna atrakcia, ale vždy budú ľudia, ktorým to bude vadiť, či už pre občasný smrad alebo pre negatívny názor na grafity. Problém je, že, ak sa nemýlim, Prístavný most a s ním množstvo dalších vhodných plôch nepatria mestskej časti.

Ďalšou alternatívou je taktiež v minulosti legálna stena pri Chorvátskom ramene oproti TPD. Ak by som mal vybrať jedno miesto, bolo by to zrejme toto.

Prečo?

Pretože je to miesto v relatívnom centre mestskej časti, ale zároveň je v dostatočnom odstupe od bytov či áut. Stena je na očiach, čo mnohých tvorcov poteší, ale na druhej strane ľudia týmto miestom väčšinou len prechádzajú, takže by žiaden z vyššie spomínaných faktorov nemal nikomu príliš prekážať.

Na aké najkrajšie, alebo pre vás najzaujímavejšie miesto sa vám podarilo dostať vaš maľbu? Existuje pre vás nejaké špeciálne?

Raz som robil projekt, ktorý však nebol úplne muralového charakteru – nebola to maľba na stenu, ale na plátno. Následne sa toto plátno poslalo do Berlína, kde sa vtedy konala obdoba našej Bielej noci a bolo vysvietené na hoteli na hlavnom námestí. Prepínalo sa to tam spolu s ďalšími dvadsiatimi dielami. To ma fakt bavilo.

Vy ste vyštudovaný poistný matematik, ale vašim živobytím je grafity tvorba. Ste teda živým dôkazom, že je tu šanca sa týmto spôsobom uživiť. Alebo ste výnimkou?

Myslím si, že čoraz viac sa črtajú možnosti pre muralistov na zákazku, čiže pre umelcov, ktorí vedia maľovať na steny, na plátno, teda v zásade na akýkoľvek povrch. V zahraničí je to už dlhšie úplne bežná vec. Muralistov si najímajú firmy, aby skrášlili ich priestory, na rôzne marketingové kampane, alebo aj bežní ľudia, ktorí chcú vylepšiť či už interiér alebo exteriér svojich domovov. Čoraz viac ich služby využívajú aj mestá, pri tvorbe rôznych projektov, akými sú napríklad živé námestia, kde sa využíva maľba na zem.

Nie je to však profesia ako elektrikár, ktorého z času na čas potrebuje každý, preto si netrúfam odhadnúť, ako veľa ľudí sa dokáže takouto aktivitou uživiť. Ja osobne som si napríklad po skončení univerzity nezarábal maľbou na zákazku, ale tvorbou YouTube videí o grafity. Až v posledných pár rokoch som sa začal venovať aj maľbe pre klientov.
Každopádne verím, že aj keď si týmto spôsobom človek nezarába, maľba na stenu vie byť skvelým hobby, ktoré má potenciál spraviť náš verejný priestor zaujímavejším, ak sa realizuje na tých správnych miestach. Obrovskou výhodou je, že to mestskú časť a teda aj daňových poplatníkov nestojí vôbec nič.

Som si vedomý, že grafity vo všeobecnosti nemá to najlepšie meno, a preto som veľmi vďačný Petržalke, že vníma to, akým jedinečným miestom Janíkov dvor bol a že sa snaží nájsť vhodnú náhradu. Za celú komunitu môžem povedať, že si to veľmi vážime.

Nikoleta Janková

web od 2day