Tyrani sa nezmenia. Aspoň nie natrvalo

Zatiaľ posledný relevantný prieskum o domácom násilí na Slovensku vypracoval Inštitút pre výskum práce a rodiny ešte v roku 2017. Hoci sa naň odborníci dodnes odvolávajú, situácia je už iná.

Veľa sa hovorí o tom, ako ovplyvnilo domáce násilie kovidové obdobie, ale aj o tom, ako ho determinuje všeobecný nárast agresivity v spoločnosti. Pomoc obetiam domáceho násilia je stále nedostatočná, prácu štátu sa snažia suplovať neziskové organizácie. Patrí medzi ne aj občianske združenie Poradenské Centrum Nádej, ktoré Petržalka tento rok podporila v rámci dotačnej schémy sumou 3700 eur na vybavenie bývania pre ženy, ktoré sa ocitnú v krízovej situácii. O tom, prečo sa obete domáceho násilia nedokážu odpútať od agresorov a či sú týraní aj muži sme sa zhovárali s riaditeľkou centra Adrianou Havašovou.

V posledných rokoch sa agresivita v spoločnosti stupňuje. Prejavuje sa to aj na počte prípadov domáceho násilia?

Na túto otázku sa nedá jednoznačne odpovedať. Ešte aj v deväťdesiatych rokoch bolo domáce a partnerské násilie brané oveľa benevolentnejšie ako dnes. Ľudia mali pocit, že takto to má vyzerať, muž má byť hlavou rodiny, ženy majú poslúchať. Nezriedka mali takýto „vzor“ v rodine. Dnes je to predsa len inak. O téme domáceho a partnerského násilia sa viac hovorí a od roku 2021 fungujú v každom kraji Slovenska tzv. intervenčné centrá, na ktoré sa môžu obete domáceho násilia obrátiť. Aj naše občianske združenie plní túto funkciu pre Bratislavskú župu.

Ešte stále sa však týrané ženy obracajú na inštitúcie pomerne zriedka. Prečo je to tak?

Domáce násilie patrí po krádežiach bicyklov k najviac latentným trestným činnostiam. Ľudia nenahlasujú krádeže bicyklov, lebo neveria, že sa vyriešia a preto často mlčia aj obete domáceho násilia. Mnohé obete majú skúsenosť, že im neverili či bagatelizovali ich situáciu. No toto mlčanie má aj ďalšie príčiny. Trebárs ostych, alebo taký prozaický fakt, že v okolí neexistuje organizácia, ktorá by im pomohla. Ak žijete v malej dedine vzdialenej od okresného mesta, bez zdrojov, je to ozaj problém.

Aj v dnešných časoch, kedy každý vlastní mobil?

Pri obetiach domáceho a partnerského násilia to vôbec nemusí platiť. Práve dnes som hovorila so ženou, ktorá je bez prostriedkov. Je na materskej, nemá telefón, internet a nevie sa dostať ani do najbližšieho mesta… A teraz ju ešte muž straší tým, že jej zoberie dieťa. To je inak veľmi častý dôvod, prečo sa týrané ženy zdráhajú odísť od partnera – boja sa, že ich v prípade rozvodu pripraví o deti.

Človek by predpokladal, že v takomto prípade ich súd dá do opatery žene, či nie?

Často sa stretávame s tým, že súdy povedia: „No dobre, bolo tam násilie, ale teraz riešime deti a na tie majú nárok obaja rodičia.“ Nechápem, ako sa dá zabudnúť na násilie! Veď to ovplyvní celú rodinu, vrátane detí. Ak sa nechcú stretávať s otcom, nie je to preto, že ich matka hucká. Lenže agresori bývajú dobrí manipulátori. Vedia urobiť na okolie dojem a získať na svoju stranu úrady aj inštitúcie. Čo je pre mňa nepochopiteľné, keďže tí zamestnanci by s tým už mali mať skúsenosti.

Je pravda, že domáce násilie sa objavuje najmä v rodinách, ktoré sú sociálne slabšie?

To je mýtus. Žiaľ, aj preto ženám z vyšších sociálnych vrstiev, či finančne dobre zabezpečeným, mnohé inštitúcie často neveria. Majú predstavu, že obeťou domáceho násilia má byť len utiahnutá, zbedačená žena bez vlastnej vôle. Ale to vôbec nie je pravda. Domáce násilie máme v rodinách podnikateľov, policajtov, lekárov.

Nie vždy sa tyran prejaví okamžite. Kedy by žena mala spozornieť?

Veľmi často je signálom prehnaná snaha o kontrolu. Vedieť, čo žena robí, kde je, kam ide, s kým… Začína sa to nenápadne, môže to vyzerať ako dojímavá starostlivosť, snaha mať k dispozícii informácie o pohybe a kontaktoch, aby muž mohol ženu zachrániť, ak by to bolo potrebné. Postupne to však môže prerásť do absolútnej kontroly. Partnerku odstaví od okruhu blízkych ľudí, o ničom nemôže rozhodovať sama. Spochybňuje jej schopnosti, názory, roly, ktoré zastáva. Prenáša na ňu zodpovednosť za veci, za ktoré zodpovedná nie je, vyvoláva v nej pocity viny. Núti ju správať sa podľa jeho predstáv, emocionálne ju vydiera – veľmi často cez deti.

Ako dlho trvá, kým sa týrané ženy odhodlajú požiadať o pomoc?

To je veľmi individuálne. Veľmi časté je to práve vtedy, keď už majú deti a boja sa o ich život.

Čo ich brzdí?

Mnoho vecí. Nezriedka viera, že sa partner zmení. V takýchto vzťahoch sa striedajú obdobia násilia a prísľubov zmeny. Ak sa muž obáva, že žena odíde, nasľubuje jej čokoľvek. Záleží na tom, kedy si žena uvedomí, že „zmena“ je len dočasná. Klientky sa nás často pýtajú, čo majú spraviť, aby sa ich muž zmenil. Žiaľ, vždy dostanú odpoveď, že ony partnera nezmenia. Dôležité je prijať fakt, že vina je vždy na strane páchateľa. Kým si on neuvedomí, že má problém a musí ho riešiť, nezmení sa nič.

A zažili ste aj také prípady?

Párkrát sa nám ozvali muži, či by sme im poradili, na koho sa obrátiť, lebo sú agresívni na svoju partnerku a chceli by to napraviť. Ale za pätnásť rokov, čo pracujem v centre, boli takí možno traja.

Mali ste aj nejaký happyend? Že muž sa uvedomil a žili šťastne?

Neviem o takom. Skôr, a to sa nám stáva často, sa žena ozve znovu, ale už je s iným mužom. Preto je veľmi dôležité, aby týraná osoba chodila k psychológovi. Aby pochopila, prečo si vyberá agresorov a zotrváva v takomto vzťahu. Aby si posilnila sebavedomie a získala vieru, že dokáže odísť. Chcem však zdôrazniť, že nikoho na nič nenahovárame. Vysvetlíme, aké sú možnosti a aké riziká a pozitíva sú s nimi spojené, ale rozhodnutie je na klientke.

Neprišiel za vami muž s tým, že čo ste to nakukali tej mojej žene, že ma má opustiť?

Skôr sa stáva, že prídu a tvrdia, že oni sú v skutočnosti obeťou. Kydajú na partnerku, chcú sa vyviniť. Takýchto prípadov sme mali niekoľko.

Veľa sa hovorilo o tom, že problém domáceho násilia narástol počas kovidu. Pociťovali ste to?

My sme nejaký extrémny nárast klientov nezaznamenali. Mali sme však množstvo telefonátov od príbuzných a kamarátov obetí domáceho násilia, ktorí vedeli, čo takéto uzavretie doma môže znamenať. Počas kovidu sa rodiny, ktoré sa s domácim násilím už potýkali, dostali do ťažšej situácie. Ohrozené osoby museli oveľa viac lavírovať. Totiž mnohé ženy, ktoré sú obeťami domáceho násilia, už vedia niektoré situácie korigovať. Napríklad, ak vidia, že sa schyľuje ku konfliktu, idú s deťmi von. Samozrejme, často to nepomôže, ale isté percento atakov takto eliminujú.

Kontaktujú vás teda aj blízki obetí domáceho násilia. Čo im radíte?

Často chcú za tú ženu podať trestné oznámenie. Ale to nie je dobrý nápad. Mohlo by sa to skončiť tak, že obeť pri priamej konfrontácii zo strachu poprie, čo sa deje, najmä, ak nie je pripravená na takýto krok. A výsledkom by bola akurát strata dôvery. Takže ja skôr blízkym odporúčam povedať – vnímam, čo sa deje, keby si potrebovala pomoc, ozvi sa mi, ale bez tvojej žiadosti nebudem nič riešiť. Toto je pre týrané ženy oveľa dôležitejšie – vedieť, že ak dôjde k problému, majú kde zaklopať.

Hovoríme stále o ženách. Muži nie sú týraní?

Domáce násilie má rôzne formy. Najčastejšie ide o partnerské násilie, a potom rozšírené, keď je obeťou iný člen domácnosti. Povedzme, deti alebo vnuci ubližujú rodičom, starým rodičom, alebo rodičia deťom či súrodenci súrodencom. Dokonca ja by som sem zaradila aj násilie páchané osobou starajúcou sa niekoho, nemusí byť ani v príbuzenskom vzťahu.
A teda muži… Áno, aj muži sú týraní, ale je ich menej a mechanizmus násilia je iný. Násilie páchané na ženách je dôsledkom sociálno-spoločenského kontextu. Vychádza z dlhodobého nastavenia spoločnosti, že muž je ten, ktorý si má zjednať poriadok a žena sa má podriadiť. Kdežto, keď je obeťou muž, vo väčšine prípadov je to spôsobené stretom submisívneho muža a dominantnej ženy, ktorá môže byť aj násilnícka. No to vyplýva skôr z pováh, než z toho, že by niekto tvrdil, že muž má v spoločnosti podriadenejšiu rolu. A počet týchto prípadov je neporovnateľne menší.

Spomenuli ste násilie detí voči rodičom. Je takýchto prípadov veľa?

Určite ich je viac, než o koľkých sa dozvieme. Rodičia sa hanbia k niečomu takému priznať, ale tiež pudovo svoje deti chránia, nech sa deje čokoľvek. Najmä matky. V prvej chvíli aj majú chuť riešiť to, no na druhý deň je všetko inak. Láska k dieťaťu je taká silná, že nedokážu ísť proti nemu. Jedna klientka nám povedala: „Ja viem, ako to bude. Buď umriem ja, alebo on, iné riešenie nie je.“ V takýchto prípadoch môže pomôcť len to, keď tyrana vezmú do väzby. Ale to je zriedkavé.

V prípadoch domáceho násilia sa využíva aj tzv. vykázanie. O čo ide?

Zjednodušene povedané – násilník musí opustiť domácnosť, kde žije, keďže je predpoklad, že bude ďalej páchať násilie. Ide o preventívny mechanizmus, vykázanie štandardne trvá štrnásť dní, no je možné predĺžiť ho neodkladným opatrením. Tých štrnásť dní je dostatočne dlhý čas na to, aby týraná osoba požiadala o predbežné opatrenie na predĺženie zákazu vstupu a svoju situáciu ďalej riešila.

Ak je situácia obzvlášť zlá, obete domáceho násilia môžu využiť utajené bývanie. Aj vy prevádzkujete takéto byty…
Áno, práve teraz ich obnovujeme – aj vďaka mestskej časti, ktorá nám poskytla dotáciu na nákup zariadenia. Máme ich od roku 2009. Vtedy sme ich zrekonštruovali, ale keďže sa tam klientky menia pomerne často, boli už dosť vybývané. Štandardne ich poskytujeme na dva mesiace, ale mali sme ženy, ktoré tam boli aj pol roka.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré trpia domácim násilím, ale nevedia sa odhodlať, aby sa vám ozvali?
Aby nabrali odvahu a prišli sa aspoň porozprávať. Mnohé váhajú, lebo sa boja potvrdenia svojho problému. Boja sa, že im povieme, že sú obete a budú s tým musieť niečo urobiť. Boja sa, že ich budeme do niečoho tlačiť. Ale tak to nie je. Rešpektujeme každé ich rozhodnutie. Aj keď veľakrát je to pre nás bolestivé, lebo tušíme, ako sa to skončí. A vo väčšine prípadov sa, žiaľbohu, nemýlime.

Martina Štefániková