Karty nemusia byť len neresťou
Turnaje v šnapseri organizuje Pavel Meľuch v Petržalke už dvadsať rokov.
Prvý Palinov Šnapser Cup, v jednej z najobľúbenejších kartových hier, sa konal 24. júla 2004 v Kamiro Pube na Mlynarovičovej. Odvtedy sa ich už uskutočnilo dvadsaťštyri, letná edícia bude jubilejná.
Hrá sa vždy v inom petržalskom podniku a nikdy nie o peniaze, iba o trofeje. Napriek tomu má organizátor po otvorení registrácie okamžite plný stav. Bez reklamy, bez sociálnych sietí, po starom, ako v technologickom praveku – kamarát zavolá kamarátovi, ten ďalšiemu a tak to ide, až kým nie je kapacita, tridsaťdva účastníkov, obsadená. Niekedy je nutné záujemcov aj odmietnuť.
Známi neznámi
„Odmala sme doma hrávali s rodičmi. Na Veľkú noc či na Vianoce došli aj susedia, tam som sa naučil všetky hry – mariáš, šnapser, preferans… Môj mladší brat v ňom bol majster. Už od piatich rokov porážal všetkých starých fotrov,“ prezrádza Meľuch.
Zorganizovať turnaj v šnapseri sa rozhodol, keď bol svedkom hádky kartárov o vyhraté/prehraté peniaze. „Nepáčilo sa mi to. Vtedy som si povedal – urobím turnaj, kde sa nebude hrať o peniaze, ale pre zábavu. Zoženiem ceny, diplomy, poháre… Zložíme sa len na stravu a na pivo. Všetci súhlasili,“ spomína Meľuch a dodáva, že prvú súťaž sprevádzali kuriózne situácie. Napríklad, keď sa ukázalo, že hoci chlapi spolu hrávali karty dva-tri roky, poznali len svoje prezývky. „Mnohí, keď v rozpise uvideli súperov, odmietli s nimi hrať, lebo ich vraj nepoznajú. Pritom to boli starí kamoši,“ smeje sa.
Nikdy nevyhral
Na prvom turnaji bolo štrnásť účastníkov, odvtedy už vždy tridsaťdva, čo je podľa Meľucha ideálny počet na to, aby si všetci dobre zahrali a súťaž sa nenaťahovala. „Hrávame dva razy ročne – v týždni, keď je Deň otcov a okolo Mikuláša,“ približuje. Za celé tie roky sa nik nepobil, hoci zopár hádok bolo.
Každý hráč dostane nový balík kariet s emblémom súťaže a aj „bulletin“, vlastnoručne vyrobený organizátorom, v ktorom sú všetci víťazi z predošlých ročníkov. (On sám turnaj nikdy nevyhral, len raz sa mu podarilo skončiť tretí.) „Krížikom sú označení tí, čo už nie sú medzi nami,“ ukazuje Meľuch. Nie je ich málo, mnohí „odišli“ počas kovidu, ktorý na dva roky prerušil aj turnajovú šnúru.
Kartári aj kartárky
Turnaj je otvorený pre účastníkov z iných mestských častí (veď aj vlaňajší mikulášsky turnaj vyhral Oskar Kakas z Nového Mesta a druhý bol Račan Peter Stašiniak), pre seniorov i mladých. „Najmladších máme okolo 35 – 40 rokov, najstarší som asi ja a mne podobní, tak okolo sedemdesiatky,“ vypočítava.
Drvivá väčšina hráčov sú chlapi, no objavia sa aj kartárky. „Najviac na jednom turnaji boli štyri ženy. Jedna chodila pravidelne a tá fakt hrala veľmi dobre. Keď som chodil okolo Kamira, jednej z vychytených petržalských kartárskych krčiem, vždy tam veselo mastila s chlapmi o peniaze, aj s manželom,“ smeje sa Meľuch. Kto je v kartách lepší, povedať nevie. Záleží od toho, kto je ako „vyhraný“. „Ženy určite hrajú rovnako dobre ako chlapi, len možno trochu inak rozmýšľajú,“ myslí si.
Cibria pamäť
Kartárska komunita má v Petržalke silnú tradíciu. „Skoro v každej krčme bývali kedysi na stole položené karty a šachy,“ spomína Meľuch. Mnohé legendárne petržalské (kartárske) putiky už neexistujú, no kartári sa presťahovali inam.
Hoci karty sú zvyčajne spájané s neresťou, Meľuch je presvedčený, že ako každá logická hra, môžu mať aj pozitívny prínos. „Človek si cibrí logiku, pamäť. Každá kartová hra je predsa založená na tom, že si treba pamätať – čo mám ja a čo majú protihráči, aby som vedel zareagovať,“ uzatvára.
Martina Štefániková
Celý článok je súčasťou januárového čísla samosprávnych novín NAŠA PETRŽALKA.