Každý si zaslúži svoju babičku

Projekt Babička zo susedstva prepája generácie. Pomáha seniorom aj rodinám bez starých rodičov.

Bratislavčanka Daniela Nemcová mala to šťastie, že ju po narodení dieťatka obklopili ženy z jej rodiny s túžbou pomáhať. „Mama, teta, babka, svokra – každý deň chcel niekto kočíkovať, pohrať sa, navštíviť nás,“ spomína. Zároveň však mala vo svojom okolí viacero kamarátok, ktoré sa do hlavného mesta prisťahovali a s materstvom sa museli popasovať samy. Rozhodla sa, že im pomôže – a vlani v lete rozbehla projekt Babička zo susedstva. Ako vraví, Inšpiráciu získala ešte počas práce v nadácii, kde vyhľadávala filantropické projekty v zahraničí – no a zaujala ju Omadienst vo Viedni či česká Náhradní babička.

Mali ľudia o tento projekt záujem? Hlásili sa vám skôr babičky alebo rodiny?
„Babičku“ som spustila najskôr lokálne, v Ružinove, kde žijem. Chcela som zistiť, aké sú požiadavky a vyskúšať si, ako by projekt mohol fungovať. Musím povedať, že v podstate hneď ako som založila webstránku, začalo sa prihlasovať veľmi veľa rodín, no pomenej senioriek. Preto som začala spolupracovať s proseniorskými organizáciami na kontinuálnom nábore – najskôr s OZ Aktivitka v Ružinove a koncom roka sa pridala aj Ekonomická univerzita, presnejšie jej Univerzita tretieho veku. Pomáhali mi seniorky informovať, organizovali sme informačné dni a podobne. Od vzniku programu sa prihlásilo trinásť senioriek a vyše 160 rodín.

Keďže senioriek je stále menej, snažíme sa robiť nábory a stretnutia v každej mestskej časti – najbližšie budeme v Klubovni aktívnych seniorov na Osuského 8 v Petržalke 15. marca o 10:20. Je to stretnutie primárne pre seniorov, ale v júni tam plánujeme spraviť medzigeneračný piknik.
Ešte by som rada zdôraznila, že aj keď sa projekt volá Babička zo susedstva, jeho podstatou je v skutočnosti prepájať susedov, ktorí sa bežne stretávajú na ulici, možno sa aj pozdravia, ale bližší kontakt, ako to bývalo kedysi v bytovkách bežné, nenadviažu.

Ako projekt funguje?
Na webstránke BABICKAZOSUSEDSTVA.SK máme dva formuláre – jeden pre babičku, druhý pre rodinu. V oboch treba vyplniť krátko niečo o sebe, aké majú očakávania, napríklad niektoré seniorky chcú viac kočíkovať, iné chodiť na túry. Keď sa prihlási seniorka do programu, zavolám jej, prejdeme si základné body (teda o akú rodinu má záujem) a na základe toho jej poposielam niektoré z rodín, ktoré spĺňajú jej predstavy – a sú z jej okolia. Som teda čosi ako dispečerka.
Je dobré, aby si seniorky vybrali dve-tri rodiny, zavolali si a zistili, či medzi nimi funguje chémia. Do vzťahov už nezasahujem, nechávam to na nich, odporučím len, aby si prešli očakávania na začiatku, aby predišli sklamaniu.

Akou formou babičky najčastejšie pomáhajú?
Rodine sa snažím prízvukovať, aby si projekt nezamieňali s bezplatnou opatrovateľkou (všetko funguje na dobrovoľnej a dobrovoľníckej báze). Prioritne ide o vytvorenie priateľstva. Na začiatok odporúčame, aby sa spriatelili ako rodina – takže väčšinou to býva tak, že seniorka príde k nim, dajú si kávu, rozprávajú sa, ona sa hrá s deťmi, aby si na seba zvykli, spoznali sa.
Potom to už je na nich. Niektoré seniorky chcú radšej kočíkovať, mali sme pani, ktorá má veľkého psíka, každý deň je s ním vonku a v tej svojej náhradnej vnučke našla dokonalú parťáčku. Pochodili spolu celý Ružinov!

Prečo sa seniorky do projektu zapájajú, akú majú zvyčajne motiváciu?
Zväčša ide o čerstvé dôchodkyne, ktoré boli aktívne a zrazu nemajú program. Väčšina má vlastnú rodinu, takže majú skúsenosti s tým, ako byť mama alebo babka, no vnúčatá im už odrástli a chýba im to. Nechýba im nevyhnutne spoločnosť alebo aktivity, veľa z nich je aktívnych. Skôr mi hovoria, že sú stále medzi seniormi a potrebujú generačné prepojenie. A, samozrejme, majú radosť aj z toho, že sú užitočné.

Mimochodom, neplánujete aj Deduškov zo susedstva?
Určite sa potešíme, keď sa niekto prihlási. Dokonca máme aj rodiny, ktoré vyslovene píšu, že im chýba práve deduško.

Martina Štefániková