Všetky rovnaké, no predsa každá iná

Prvú petržalskú základnú školu otvorili pred štyridsiatimi siedmimi rokmi na Bierutovej ulici – dnes ju poznáme ako ZŠ Dudova 2. V nasledujúcich rokoch k nej pribudlo ďalších dvadsať budov. Všetky vznikli podľa návrhu architektov Evy Grébertovej a Jozefa Slíža.

Ak sa aj v počiatkoch dalo Petržalke všeličo vytknúť, treba povedať, že pre nových obyvateľov nového sídliska tu systematicky pribúdalo nielen bývanie, ale aj tzv. objekty občianskej vybavenosti – patrili k nim aj základné školy, škôlky a jasle. Mladého socialistického človeka bolo treba vzdelávať a na tento účel mal byť postavený dostatok školských areálov.
„Školy, samozrejme, nechýbali ani v starej Petržalke. V 50. rokoch 20. storočia bol v duchu socialistického realizmu vybudovaný veľký objekt na vtedajšej Makarenkovej – dnešné Gymnázium Einsteinova –, v roku 1961 zas pribudla v lokalite na Záporožskej tzv. pavilónová škola od architekta Vladimíra Dědečka. (Dnes je tam súkromná Bulharská škola, jeden objekt využívajú policajti, pozn. aut.) Školu tvorili štyri špecializované pavilóny, kde časť slúžila na vyučovanie, časť ako laboratóriá,“ opisuje historik architektúry Peter Szalay.

Na mieste lesnej škôlky
Budova novej petržalskej školy vytvorenej špeciálne pre toto sídlisko musela splniť viacero podmienok. Ako sa píše v časopise Projekt v roku 1981, predovšetkým rozhodne nemalo ísť o žiadne experimentovanie. Žiadala sa „dobrá organizácia prevádzkovo-dispozičných, konštrukčno-technických a architektonických podmienok v rámci výstavby obytných súborov“.
Urbanistické riešenie obytného súboru vyčlenilo pre školský súbor optimálnu polohu z hľadiska dopravnej obsluhy, pešej dostupnosti a pohody životného prostredia. (Zaujímavosťou je, že prvá škola vyrástla na mieste niekdajšej lesnej škôlky.) Voľné plochy a učebne mali byť orientované do pokojných oddychových priestorov medzi blokmi, dbalo sa na to, aby sa deti mohli dostať do školy aj samé a bezpečne, bez toho, aby museli križovať frekventované cesty – a to aj napriek tomu, že áut bolo v 70. rokoch niekoľkonásobne menej ako dnes.
Každá škola mala mať svoj športový areál, ktorý mal slúžiť aj pre verejnosť – išlo (aspoň podľa Projektu) o splátku za to, že veľké školské areály odkrojili značnú časť zelene. Do budúcnosti sa počítalo s tým, že niektoré školy budú mať aj vlastné bazény.

Sklamaná z jednotvárnosti
Podobu nového školského areálu vytvorila vtedy mladá architektka Eva Grébertová s kolegom Jozefom Slížom zo 7. ateliéru podniku Stavoprojekt, v ktorom sa pod vedením Stanislava Talaša a Jozefa Chovanca rodil mestský sektor Petržalka. Dodajme, že Grébertová a Slíž sa podieľali na novovznikajúcom sídlisku aj na detských ihriskách.
„Navrhovala som tú prvú školu v Petržalke – volali ju Raketa – a myslela som si, že ak bude záujem, urobím ďalšiu. Nevedela som si predstaviť, že budú vedľa seba stáť dve rovnaké školské budovy. Veď v meste, kde som vyrastala, bola každá škola iná a deti si to aj zaslúžia,“ spomína v podcaste Rádia Expres How I Met My Architect. „No zrazu ten projekt behal po projektantských stoloch a osadzoval sa na ďalšie miesta. To bolo pre mňa vtedy obrovské sklamanie, prekvapenie,“ priznáva Grébertová.

22 miliónov korún
Rovnakých škôl nakoniec postavili v Petržalke dvadsaťjeden, niektoré ďalšie pribudli aj v iných častiach Bratislavy.
A teraz zopár čísel: Náklady na jednu budovu dosiahli 22 miliónov československých korún. Rozkladala sa na 33 510 štvorcových metroch, pričom úžitková plocha tvorila takmer 7 400 štvorcových metrov. Nadizajnovaná bola na 880 žiakov, no koncom 70. rokov do niektorých škôl chodilo až o takmer štyristo (!) detí viac, pričom niekde otvorili až neuveriteľných desať prvých tried. Vyučovalo sa aj v trakte družiny (dnes školský klub detí) a deti chodili do školy na smeny.

„Nový typ školy mal spojiť do jedného objektu to, čo sa pri tej pavilónovej škole snažili rozdeliť na menšie objekty,“ vysvetľuje Szalay. Podľa neho za tým zrejme boli finančné dôvody, „lebo je drahšie robiť viaceré menšie objekty ako jeden celok. Ale asi aj praktické – chceli zredukovať to prechádzanie z budovy do budovy, keďže vonku bol asi väčší problém ustrážiť deti,“ dodáva historik so smiechom.

Každá s vlastným umením
Typickým prvkom škôl bolo veľkorysé foyer cez dve podlažia, kde sa mali konať nielen školské zhromaždenia (v čase socializmu ich iste nebolo málo), ale aj spoločenské udalosti. Napokon, na tento účel ich školy využívajú dodnes.

Každý trakt mal svoje špecifické určenie – vlastnú časť mal 1. aj 2. stupeň, klasické aj odborné učebne, či vedenie školy.
„Z hľadiska konštrukcie je na tejto škole zaujímavé aj to, že je kombináciou dvoch konštrukčných systémov – využila sa tu oceľobetónová montovaná konštrukcia pre bežné triedy a oceľová konštrukcia typu BAUMS pre telocvične a jedáleň,“ približuje Szalay.

Hoci všetky petržalské školy boli v princípe rovnaké, niečím sa predsa len odlišovali. „Každá mala nejaké špecifické, umelecké stvárnenie. Či už to boli mozaiky na fasáde, sochy v okolí školy. Umenie nechýbalo ani v interiéri – prikazoval to zákon Hlava V, podľa ktorého musela byť časť rozpočtu na výstavbu budov vyčlenená na umelecké diela,“ vysvetľuje Szalay, podľa ktorého to malo aj praktický význam – napríklad v školských klastroch, ktoré na jednom mieste združovali niekoľko školských budov, deti tú svoju našli práve podľa výzdoby na fasáde.
Túto myšlienku v novodobom prevedení podporilo aj vedenie školy na Prokofievovej 5, ktorému sa charakteristickú rozľahlú vstupnú aulu školy podarilo v roku 2021 prerobiť na reprezentatívny, moderný priestor s komfortným sedením a miestom na vystavovanie umeleckých diel.

Škola s architektonickým potenciálom
Aj keď sa požiadavky na školské budovy od počiatkov budovania petržalského sídliska v mnohom zmenili, ani tým pôvodným podľa Szalaya nemožno uprieť kvalitu – a ani potenciál. „Práve táto škola je príkladom, že socialistická architektúra je vitálna a je možné s ňou pracovať, rekonštruovať ju, obohatiť o súčasné prvky podľa potreby. Presne takou zaujímavou konverziou je Gymnázium C. S. Lewisa na Haanove, ktorú v období rokov 2014 až 2019 na etapy zrealizovali architekti Oliver Kleinert a Ján Studený,“ hovorí Szalay a dodáva: „Že išlo o naozaj vydarenú obnovu, potvrdzuje skutočnosť, že bola odmenená Cenou za architektúru CE ZA AR.“

Martina Štefániková