V našej knižnici už netreba šepkať

Na post riaditeľky nastúpila koncom roku 2023.

Dnes má za sebou prvé zmeny, prvé úspešné projekty a pred sebou množstvo plánov. S novou riaditeľkou Knižnice Petržalka Libušou Jaďuďovou o jej minulosti spätej s ľudovým umením, o tom, prečo je ešte aj v digitálnej dobe knižnica dôležitá, ale tiež o knihách, ktoré má rada. 

Doteraz ste sa venovali najmä ľudovému umeniu. Ako ste sa z Múzea ľudovej umeleckej výroby dostali do petržalskej knižnice?

Pochádzam zo stredného Slovenska a hoci sme mali v rodine pomerne dlhú folklórnu tradíciu – krstná mama a bratranec tancovali vo folklórnej skupine Rozmarín v Pliešovciach –, viac som pričuchla k ľudovému umeniu, až keď som začala pracovať v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Bratislave. To bolo v roku 2013.

Nastúpila som ako kustódka (správkyňa zbierkového fondu) a končila som ako riaditeľka. Ale nebola to klasická riadiaca funkcia, nesedela som a neoprašovala exponáty, ako si mysleli niektorí moji kamaráti. (Smiech.) Robila som tiež odbornú prácu – publikovala články, riešila nákupy do zbierkového fondu, pripravovala výstavy, podujatia – čiže neprišla som o kontakt s realitou. A čo ma obzvlášť teší – že som bola pri zápise dvoch prvkov do reprezentatívneho nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska – modrotlače a drotárstva. Obe sú už dnes aj v zozname UNESCO. 

Prečo ste sa teda rozhodli v pokračovaní vašej kariéry práve pre Petržalskú knižnicu?

Ja som sa v podstate ani nerozhodla pre Petržalskú knižnicu, skôr knižnica sa rozhodla pre mňa! (Smiech.) Pôvodne som totiž išla na pohovor na kultúrnu referentku, ale nakoniec som dostala ponuku viesť knižnicu, z ktorej práve odchádzala pani riaditeľka. S touto možnosťou som nerátala, bol to trocha šok, nakoniec som ale po kratšej úvahe povedala – áno.

Neľutujete?

Zatiaľ nie. (Smiech.) Odmalička som sa vŕtala v knihách a v histórii, zaujímalo ma to. Vždy som si hovorila, že by som chcela robiť buď v múzeu alebo v knižnici. Vyrastala som v tom prostredí, ako deti sme v knižnici trávili veľa času – chodila som do vlastivedného krúžku vo Zvolene a často sme navštevovali múzeum, a samozrejme aj knižnicu Ľ. Štúra. A zhodou okolností, aj moje prvé zamestnanie v rámci odboru bolo knihovník-dokumentátor v Lesníckom a drevárskom múzeu. Presne v tom, kam sme chodievali ako deti. Mimochodom, aj diplomovku som robila o knižnici. Počas práce v múzeu som totiž začala diaľkovo študovať muzeológiu a kultúrne dedičstvo na bakalárskom stupni a magisterský titul som získala s prácou Historická knižnica františkánskeho rádu v Kremnici. A, samozrejme, s úspešnými štátnicami! (Smiech.)

Potom som sa presunula do Bratislavy, kde som začala robiť vo Vojenskom historickom archíve a odtiaľ som prešla do ÚĽUV-u, do Múzea ľudovej umeleckej výroby… Pred nástupom do Miestnej knižnice Petržalka som pracovala ešte v Brne, v Múzeu rómskej kultúry ako vedúca zbierkového oddelenia.

Aká je podľa vás úloha knižnice v dnešných časoch? Nie je to už prežitá inštitúcia? Má ešte vôbec zmysel – aspoň vo svojej súčasnej podobe?

Samozrejme, že má zmysel. Napríklad už len preto, že zvyšuje dostupnosť literatúry. Knihy sú drahé, to vieme všetci, že nejdú hore len potraviny, energie, ale aj literatúra. Čiže človek si rozmyslí, či si kúpi knihu, ktorú si môže požičať – a podporiť napríklad petržalskú knižnicu. A určite to nie je prežitá inštitúcia. Knižnica dnes ponúka oveľa viac ako kedysi – rôzne podujatia, kurzy, kvízy, dokonca filmové projekcie. Už neplatí – idem do knižnice, musím byť ticho – ako nás to kedysi učili. Práveže teraz, aspoň v našich pobočkách to ticho nie je až také vyžadované. Ale samozrejme, keď chce mať človek pokoj na študovanie a prezeranie kníh, máme tam dosť zákutí, kde sa dá „zašiť“ a čítať či študovať. 

Zaujalo vás niečo v petržalskej knižnici, keď ste do nej nastúpili?

Áno – ľudia, ktorí tam pracujú. Kolegovia v administratíve, ale tiež kolegovia z pobočiek. To už nie sú len knihovníci, robia všetko možné (a niekedy aj nemožné) – fotia, organizujú podujatia, natáčajú, robia sociálne siete, je tam široké spektrum činností, ktoré musia vykonávať, lebo to ide ruka v ruke s tým, čo sa poskytuje verejnosti. A zaujal ma ich cit pre knihy, doslova vášeň. Literatúra je témou väčšiny rozhovorov, ľudia si dávajú tipy na nové knihy, sledujú záujem čitateľov, skrátka robia všetko pre to, aby každý, kto príde do knižnice, našiel to, čo hľadá.

Chystáte v knižnici nejaké novinky?

Už v 2002 sa hovorilo o zriadení reprezentatívneho sídla knižnice, ale nie v zmysle, že vedenie knižnice musí sedieť v nejakej luxusnej budove. Skôr ide o reprezentatívne priestory pre ľudí, pre návštevníkov. Niečo, kde by bolo miesto pre komunitné stretnutia, spoločenské, čitateľské kluby. Chceli by sme tam mať aj multifunkčnú sálu, kde by sme mohli robiť konferencie, semináre, premietania. Takže ešte raz chcem zdôrazniť, že to nemá byť repre sídlo v zmysle – pani riaditeľka chce ukázať kancelárie, ale priestor, v ktorom je spojená administratíva a služby, aby sme mohli ukázať – takto to funguje pre verejnosť, nech sa páči, pozrite sa knižnicu ako priestor, služby, ktoré poskytujeme pre návštevníkov a čitateľov. V blízkej budúcnosti  by takéto sídlo malo vzniknúť na Fedinovej. Ďalšia nová pobočka by zas mohla vzniknúť v rámci revitalizácie Nobelovho námestia, kde sa počíta aj s vybudovaním kultúrneho zariadenia. V tejto lokalite momentálne nie sú knižničné služby dobre pokryté. 

Minulý rok Knižnica Petržalka zorganizovala vyše päťsto podujatí. Tento rok ste už ohlásili ďalší ročník literárnej súťaže Petržalské súzvuky Ferka Urbánka, podarilo sa vám získať aj grant na pokračovanie Petržalskej univerzity vzdelávania. Čo ďalšie pripravujete?

Plánujeme novú súťaž pre deti a tínedžerov a ak sa to všetko podarí, tak by sme ju radi spustili k 1. septembru, na začiatku nového školského roka. Zatiaľ nechcem prezrádzať všetko, poviem iba toľko, že pôjde o súťaž, ktorá by spájala viacero foriem – písané slovo, hovorené slovo a príspevky vo forme videí. Chceme využiť a podchytiť to, že deti sú inšpirované rôznymi youtubermi – v tom dobrom, samozrejme. Malo by to aj ďalší rozmer, pomôcť deťom rozvinúť sebaprezentáciu.  Ktovie, možno to neskôr zvýši ich šance, keby chceli pôsobiť vo svete médií. Vďaka už spomenutému grantu pripravujeme aj pokračovanie v úspešnom literárno-hudobnom projekte Počúvadlo a v dvojdňovom multižánrovom podujatí Planéta 2426.  S Petržalčanmi sa stretneme aj na Dňoch Petržalky, s novým konceptom, ktorý predstaví knižnicu v inom svetle.  

Hovoríte, že celý život ste obklopená knihami. Aký typ literatúry máte rada? 

Pre mňa boli knihy vždy určitou možnosťou úniku z reality. Život bez nich si neviem predstaviť. A čo sa týka obľúbenosti… stále som verná histórii faktu, histórii beletrizovanej, mám rada encyklopédie, občas som ale prečítala aj kuchársku knihu (smiech). Rada siahnem po fantasy, detektívkach či po inej odbornej literatúre, ktorá nie je spojená s históriou. Odmala mám rada historické romány, najmä z určitého obdobia francúzskej histórie a z čias Márie Terézie. Čo sa týka romantiky, ak môžem spomenúť Janu Pronskú, od nej som už prečítala úplne všetky knihy, a najnovšie som objavila autorku  Michaelu Ellu Hajdukovú, ktorá ma oslovila iným štýlom písania a dejovými zvratmi zasadenými do rôznych svetov.  

Sú nejaké knihy, ktoré by ste si zobrali aj na opustený ostrov?

Určite Krásnu Katarínu od Juliette Benzoni, hlavne preto, že mám k nej citovú väzbu – dostala som všetky časti postupne od rodičov (áno, od Benzoni mám prečítané asi všetko). Aj kvôli nej som sa začala zaujímať o históriu. Ďalšia kniha by mohla byť pre niekoho možno taká zvláštnejšia, a tou je kniha o kórejskej hudobnej skupine BTS Beyond the Story. Vďaka nim som sa zasa začala zaujímať aj o kórejskú kultúru ako celok … No a ako poslednú by som si zobrala Gričskú čarodejnicu od Marije Jurič Zagorky. To je teda kultúrny mix, hodný riaditeľky modernej knižnice (smiech.)

Máte teraz niečo rozčítané?

100 otázok a odpovedí – vnútropodnikové smernice. A smernice v účtovnej agende v rámci obehu účtovných dokladov škôl, obcí a vnútornej samosprávy. Je to veľmi vzrušujúce.

Martina Štefániková

Celý článok je súčasťou aprílového vydania samosprávnych novín Naša Petržalka.