Založil hudobnú školu pre všetky petržalské deti

Keď ste sa v 60. rokoch 20. storočia v Petržalke spýtali na Františka Oswalda, zaručene ste dostali odpoveď: „Pán profesor? Samozrejme, poznáme!“Ešte aj dnes spomínajú Staropetržalčania na organistu a riaditeľa vôbec prvej hudobnej školy, ktorý má leví podiel na tom, že obec na druhom brehu Dunaja v kultúrnom živote nijako nezaostávala za Bratislavou. Do značnej miery aj preto, že pred 75 rokmi založil v najväčšej povojnovej obci Československa hudobnú školu, do ktorej chodili takmer všetky petržalské deti.

S klavírom cez Dunaj
„Moja maminka bola Oravčanka, narodila sa v Chyžnom, ktoré dnes patrí k Poľsku. Jej otec tam učil a preložili ho do Rače,“ začína rozprávanie dcéra Františka Oswalda Valéria Hájeková. „S oteckom sa spoznali v Bratislave. Bývali vedľa seba a vídali sa cez okienko na špajzke. Zaľúbili sa do seba a v roku 1935 sa zosobášili. O rok sa narodil môj najstarší brat František, v roku 1939 som prišla na svet ja a o sedem rokov brat Peter,“ spomína.

Rod Oswaldovcov žil v Bratislave tri storočia, František bol vraj prvý, ktorého si podmanila hudba. Bol naozaj výnimočne talentovaný. Mal len trinásť, keď v kostole zaujal post profesionálneho organistu. Najprv v bratislavskom Lazaretskom chráme, následne v jezuitskom kostole a potom, až do roku 1945, hrával v staromestskom kostole Blumentál. „Bývali sme na fare, ako sa točí na Vazovovej električka,“ prezrádza Hájeková.

Po skončení 2. svetovej vojny sa ich osud zvrtol. „Jedného dňa otecko neprišiel domov. S bratom a mamou sme boli vtedy na návšteve u starej mamy na Mýtnej ulici, a keď sme sa vrátili, mali sme všetok nábytok na dvore. Vyhodili nás. Otecko bol hlásený ako Maďar, takže ho – v dôsledku Benešových dekrétov – zavreli.“

Z väzenia putoval Oswald do pracovného lágra v Petržalke. „Maminka dostala príkaz odísť tiež, aj s nami. Pamätám si, ako sme naše veci sťahovali cez pontónový most ponad Dunaj. Všetko, aj klavír, dve malé deti s matkou – viete si to asi predstaviť. Takže takto sme sa dostali do Petržalky.“

Organista
„Ešte v tom istom roku som začala v Petržalke chodiť do Jánošíkovej školy (dnes lokalita Belinského). To už sa otecko dostal z lágra a zohnal byt. Vlastnil ho nejaký Pražák, platili sme mu 80 korún mesačne. Bolo to na Farského ulici 34, to bola vtedy predposledná ulica Petržalky“ (dnes lokalita Hálova).

„Otecko si zarábal tak, že hrával na klavíri v nočných baroch. No aby uživil rodinu, potreboval normálne zamestnanie. Našťastie, pomohol mu jeden človek, Šlajcher sa volal, a hral v kostole na organe. Povedal mu: „Feri, vieš čo, ty máš dve deti, ja ti to prepustím.“ Tak sa otecko dostal do Kostola povýšenia sv. Kríža na dnešnom Daliborovom námestí, ktorý dal postaviť Baťa. Hral tam až do roku 1965,“ opisuje Hájeková a dodáva, že otec vždy ostal za organom aj po omši a očareným veriacim ešte pol hodinku predvádzal svoje umenie. Z chrámu nikto neodišiel skôr, kým nedohral.

No nielen to. Keď činorodý hudobník objavil v susedstve kostola prázdne priestory bývalého kláštora, rozhodol sa, že v nich založí hudobnú školu. „Spočiatku mala len tri miestnosti – v prvej jeden učiteľ učil hru na husle, v druhej ďalší hru na klavír, tretia bola riaditeľňa. Škola bola pobočkou Hudobného ústavu Hlavného mesta Bratislava, no každý ju volal – Oswaldova hudobná škola.“

Všetci ho poznali
Zo školy sa rýchlo stalo významné kultúrne stredisko (Oswald neskôr založil aj ďalšiu pobočku v Prievoze). Každý týždeň organizovala koncerty a besiedky, na ktorých vystupovali nielen žiaci, ale aj vtedajšie osobnosti bratislavského hudobného života: Michal Karin, Tibor Gašparek, manželia Maczudzinskí či Ladislav Holoubek. Dvakrát ročne vystúpili na špeciálnom predstavení vo veľkej sále v Matadorke.

„Petržalka mala od 50. rokov dve kultúry – tú z miestneho rozhlasu a tú, ktorá pri každej príležitosti a vždy pohotovo prichádzala z hudobnej školy. Navštevovali ju skoro všetky deti z Petržalky,“ spomína Oswaldov syn Peter.

Petržalská kultúra 50. a 60. rokov bola silne ovplyvnená Oswaldovou osobnosťou. Okrem toho, že bol zakladateľom, prvým a dlhoročným riaditeľom hudobnej školy, bol aj dirigentom orchestra učiteľov, zbormajstrom robotníckeho, neskôr cirkevného spevokolu, skladateľom (prevažne cirkevných a inštruktívnych skladieb), spevákom v Bratislavskom oktete a – neúnavným organizátorom. Bez váhania možno povedať, že žiadna kultúrna udalosť vo vtedajšej Petržalke sa neodohrala bez toho, aby v tom „mal prsty“. „Aký bol môj otec? Čo vám mám povedať – bol veľký dobrák, hoci nad ľudskou hlúposťou sa vedel rozčúliť. Vždy nosil na hlave klobúk a jazdil na bicykli. Ale každého stihol pozdraviť, pretože v Petržalke nebolo človeka, ktorý by ho nepoznal,“ vraví Hájeková.

Dal ľuďom poznať krásu
Hudobné gény zdedili aj Oswaldovi potomkovia. Dcéra Valika dlhé roky vychovávala malých klaviristov na ZUŠ M. Ruppeldta v Starom Meste, syn Peter bol vyše štyridsať rokov sólistom opery Slovenského národného divadla, kde pôsobil aj ako hlasový pedagóg.

Hájeková pridáva ešte jednu zaujímavosť: „Manželov strýko, Viliam Kostka, bol hudobný skladateľ – zložil šlágre Stupavská krčma či Nerob si starosti, Miško.“
Hudobnú školu viedol František Oswald až do roku 1970. Pôvodná budova dnes už neexistuje, no jej priama pokračovateľka má dnes dve sídla – na Daliborovom námestí a na Gessayovej ulici. Od roku 2016 nesie meno svojho zakladateľa, ktorý zomrel v roku 1972. V roku 1998 mu udelili in memoriam titul Osobnosť Petržalky.

V prejave pri príležitosti nedožitých 100. narodenín svojho otca Peter Oswald napísal: „Petržalka po 2. svetovej vojne, to bol láger, vysťahovalci, novoosídlenci, viacjazyčné prostredie, veľa prázdnych domov, veľa prázdnych duší, málo odpovedí, či málo ľudí poznávajúcich skutočné potreby vtedajšej spoločnosti. On ich poznal. A dal ľuďom poznať krásu.“

Martina Štefániková