Skryté príbehy petržalského umenia: Juraj Mihalík

Príbeh výnimočného výtvarníka, ktorého viaceré diela sa dostali do verejného priestoru Petržalky v 80. rokoch, je plný prekvapení.Aj pre jeho svojskú osobnosť, kontakty s „protispoločenskými živlami“, ktorým poskytoval útočisko vo svojom ateliéri v Horskom parku, sa Juraj Mihalík v roku 1983 dostal do sporu s režimom a bol vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čím mu bola prakticky znemožnená sochárska činnosť. Začal sa teda venovať keramike, ktorú spočiatku predával v tržnici a po Nežnej revolúcii (aktívne sa jej zúčastnil ako tlmočník a v prvých slobodných voľbách sa podieľal na kampani strany Verejnosť proti násiliu) otvoril v centre Bratislavy obchod so svojimi výrobkami. Až do roku 2000, kedy predal licencie svojich diel holandskej firme, vytvoril vyše päťsto návrhov. Jeho hravá keramika sa dodnes predáva po celom svete v limitovaných edíciách 150 – 500 kusov.

Skončilo v zbere

Jeho prvé petržalské dielo, ktoré vytvoril v roku 1981 s Michalom Studeným, bol plechový smaltovaný reliéf na bočnej fasáde domu na Rovniankovej 15 (nad predajňou papiernictva).

Dielo malo podľa zadania reprezentovať „úspechy socialistickej spoločnosti a mierový život“. Autori tému zobrazili v podobe farebnej dúhy medzi oblakmi, ktoré boli namaľované na rôzne tvarovaných plechových kazetách. Keďže sa však o dielo nikto nestaral, zhruba po tridsiatich rokoch od osadenia začali niektoré časti vypadávať. Jeho osud bol spečatený v roku 2013, kedy ho pri zatepľovaní domu z bezpečnostných dôvodov demontovali. (Pri demontáži sa ukázalo, že kazety sú plné holubieho trusu, vajíčok a dokonca mŕtvych holubov.) Napriek snahám sa reliéf, žiaľ, nepodarilo zachrániť, nieto opäť osadiť – a skončil v zberných surovinách.

Prvé problémy

Neďaleko sa však dodnes nachádza jediné zachované Mihalíkovo petržalské dielo – plastika Mrak, umiestnená medzi borovicami na Osuského ulici (pred reštauráciou Engerau).

Hliníkový mrak vytvorený z prelínajúcich sa oblúkov je osadený do vysokého betónového podstavca. Realizáciu diela v roku 1982 sprevádzali komplikácie. Pri kolaudácii jeden z členov komisie presadil, aby autorovi nebol vyplatený honorár a pôvodne plánované vymaľovanie vrchnej kovovej časti plastiky (mala mať podobnú farebnosť ako reliéf s dúhou) sa tiež neuskutočnilo.

Stĺp vzdelávania

Mihalík bol aj autorom dvoch interiérových reliéfov na tému peňažníctva na Holíčskej ulici, v priestoroch bývalej Štátnej sporiteľne – tie sa však nezachovali.
Neďaleko odtiaľ mal v súvislosti s výstavbou rýchlodráhy vyrásť tzv. združený objekt občianskej vybavenosti a v pasáži, ktorá mala spájať objekt so stanicou rýchlodráhy a terasy na dnešnej Topoľčianskej, mala byť umiestnená Mihalíkova keramická Hradná fontána.

Po uvoľnení politických pomerov pred rokom 1989 sa Mihalík dostal k dvom zadaniam pre Petržalku, no ani jedno dielo sa nezachovalo. Jedným bolo stĺporadie piatich keramických stĺpov na nákupnom centre MIVA na Bzovíckej ulici, ktoré bolo odstránené pri prestavbe budovy.

Druhou realizáciou bol keramický stĺp pred základnou školou na Tupolevovej. Aj toto dielo vyvolalo nevídaný rozruch. Objednávka bola zadaná ako Stĺp vzdelávania a hneď po jeho osadení v roku 1988 sa zniesla vlna kritiky z radov zamestnancov školy a rodičov žiakov. Stĺp tvorili na seba naukladané keramické diely, ktoré predstavovali „postupnosť pri spoznávaní sveta“. Zakončovalo ho zvieratko, ktoré v kritickom článku Roľnícke noviny definovali ako „tvor sediaci ako pes, rohy má ako krava, pysk ako prasa a na krku zvonec ako ovca“. Práve toto zvieratko bolo kameňom úrazu, pretože kvôli nemu vraj „žiaci dielo posmešne spájajú s menami pedagogických pracovníkov školy“.

Zvieratko sa vráti

Po búrlivých diskusiách v roku 1989 aj za účasti autora sa rozhodlo, že dielo premiestnia na iné verejné priestranstvo v lokalite Dvory. To sa však už neuskutočnilo, pretože prišiel november 1989.
Čo sa s dielom stalo potom, nevieme úplne presne. Podľa autora vrchná časť so zvieratkom záhadne zmizla a zbytok sa postupne tiež roztratil. Dnes po stĺpe ostal pred školou iba betónový sokel.
Dielo bolo považované za stratené až do roku 2019, kedy sa v jednom areáli v Petržalke znenazdania vynoril keramický „kravo-prasa-pes“. Niektoré časti mal obité, odlomenú mal i hlavu.
Dnes je zvieratko bezpečne uskladnené a čaká na rekonštrukciu, po ktorej by mohlo byť opätovne osadené na niektorom z verejných priestranstiev Petržalky.

Martin Kleibl

Text je súčasťou samosprávnych novín Naša Petržalka č. 5/2024