Miesto, kde miznú zlé spomienky

Pred rokom začalo v Petržalke fungovať Centrum pre ukrajinské deti.Za normálnych okolností by Tetiana Bondarenko viedla na Ukrajine svoju firmu a venovala sa celkom iným veciam. Lenže bezprecedentný útok Ruska na jej rodnú krajinu normálny nebol a Tetianin život – rovnako ako životy stoviek tisíc jej krajanov – sa prevrátil naruby. Pred putinovskou agresiou utiekla na Slovensko. Útočisko našla v Bratislave.

Konfrontovaná s príbehmi Ukrajiniek, matiek, ktoré vojna takisto prinútila odísť a začať odznova, založila aj s priateľkami Centrum pre ukrajinské deti. Práve vďaka nej si mohli nájsť prácu a venovať sa jej s vedomím, že o ich ratolesti bude postarané.

Dnes má centrum tri pobočky – v Ružinove (tá je určená primárne pre predškolákov), v Starom Meste a už rok aj v Petržalke, na Beňadickej 13. Prenájom dlhodobo nevyužívaných priestorov s osobitným zreteľom za symbolické euro a na dobu neurčitú schválili petržalskí poslanci v júni 2023. Po nevyhnutných úpravách – realizovaných takmer výlučne rodičmi budúcich škôlkarov – sa brány centra otvorili ešte v ten istý rok, na sklonku augusta.

Učia sa aj slovenčinu

„Je to tu ako v každej inej škôlke – máme rozvojové aktivity, maľujeme, lepíme, striháme, veľa pracujeme s prírodnými materiálmi,“ rozpráva Tetiana, zatiaľ čo nás sprevádza pôvabnými priestormi centra. V rannej i v poobednej smene sa deťom venujú dve až tri učiteľky, vždy od ôsmej do šiestej večer, teda v čase, kedy ich rodičia pracujú.

Trikrát do týždňa sa hravou formou učia slovenčinu. „Robí to slovenská učiteľka – lebo lepšie je správne sa naučiť jazyk!“ prízvukuje Tetiana. „No, povedzte, niečo,“ nabáda detičky. Práve kreslia, sústredene špúlia pery a pomáhajú si jazýčkom – no aj keď nás zvedavo obkolesia a ukazujú svoje obrázky, hovoriť nechcú. „Hanbia sa,“ smeje sa Tetiana.

Drobcov od troch do piatich rokov je tu prihlásených štyridsať, „no vždy ich je menej, lebo niekto ochorie, niekto odíde,“ upresňuje Tetiana a dodáva, že okrem „klasiky“ v centre funguje aj tzv. rozvojová skupina, kam prichádzajú na dve hodiny denne matky s deťmi do troch rokov, ale tiež „prípravná skupina na slovenskú školu. Tá býva vždy v sobotu od desiatej do tretej. Ukrajinské deti sa v nej učia slovenčinu, matematiku a pripravujú si ručičky na písanie.“

Pomoc deťom s PAS

Priestory na Beňadickej sú veľkorysé. Pri prvej návšteve pôsobia ako labyrint, no všetko má svoj dôvod a systém. Je tu knižnica so slovenskými i ukrajinskými knihami („rodičia si ich môžu zobrať aj domov“), herňa, učebňa, spálňa, pocitová miestnosť s „cestou zdravia“ a s hradbou z tullivakov, do ktorých škôlkari natešene skáču.

Nechýba miesto na individuálnu prácu s deťmi – venuje sa im neuropsychologička, ktorá (nielen) zahladzuje smutné spomienky, aj logopedička. „Je to Ukrajinka, pracuje aj s deťmi s poruchami autistického centra (PAS),“ vysvetľuje Tetiana, a dodáva, že v budúcnosti (podľa možnosti blízkej) by chcela ukrajinským rodičom detí s PAS poskytovať útočisko a odborné poradenstvo.

Kuchyňu nemajú, dennú stravu musia rodičia deťom zabaliť do lunchboxov a učiteľky im ju zohrejú v mikrovlnke. Keďže najbližšie ihrisko je až Jama na Šášovskej a deti sa potrebujú vyblázniť, dôležitú časť centra tvorí vnútorné športovisko. „A tento mladý muž sa u nás stará o športové aktivity. Deti ho zbožňujú,“ ukazuje na sympatického mladíka. „Toto je môj „syn“ v opatrovníctve. Mám aj svojho, ale o tohto sa starám, lebo jeho rodičia nemôžu odísť z Ukrajiny,“ prezrádza Tetiana.

Nové dvere

Za dnes útulnými priestormi sa skrývajú hodiny a hodiny práce, ktoré tu zakladateľky centra strávili spolu s rodičmi detí – keďže miestnosti neboli v najlepšom stave. „Našťastie, elektrinu opravil miestny úrad, za čo sme veľmi vďační, rovnako aj za to, že tu môžeme fungovať. No bolo treba vyriešiť veľa ďalších vecí, na opravy a vybavenie sme potrebovali veľa peňazí. Poskytli ich rodičia, a vďačne – veď je jasné, že deti nemôžu v škôlke len byť, potrebujú sa tam zabaviť, robiť nejaké aktivity, potrebujú tam spať, jesť,“ opisuje Tetiana.

„Dodnes nie je všetko hotové, vylepšujeme to tu každý deň, ťažko urobiť všetko na jeden raz,“ smeje sa. Aktuálne by akútne potrebovali vyriešiť vchodové dvere. „Lebo v zime je tu veľmi chladno. A keď je silný vietor, dvere búchajú, keďže nie sú funkčné kľučky.“

Pre všetky deti

Ako v každej škôlke, aj tu býva občas ráno plač. „Ale ešte viac sa plače, keď po deti prídu rodičia,“ hovorí Tetiana, pre ktorú je to najlepším dôkazom, že svoju prácu robia v centre dobre.
Zdôrazňuje, že na rozdiel od centra v Ružinove, ktoré majú tiež prenajaté od mestskej časti, vítaným špecifikom toho petržalského je, že sem môžu prijímať aj škôlkarov, ktorých rodičia nebývajú v Petržalke. „Je to veľká pomoc. Máme tu deti z Devínskej Novej Vsi, z Dúbravky, z Rače – je to ďaleko, ale čo urobíte, keď potrebujete pracovať? Mnohé ženy takto precestujú hodiny. Ale keď už bude hotová električka, to bude niečo iné!“

Martina Štefániková
Článok je súčasťou septembrového čísla samosprávnych novín Naša Petržalka č. 9/2024