Nehovorte im hluchonemí
Vedeli ste, že 29. september je od roku 1958 Medzinárodným dňom nepočujúcich?Ak mala pandémia koronavírusu nejaký pozitívny moment, potom celkom iste ten, že väčšinovému svetu pripomenula existenciu komunity nepočujúcich. Najmä vďaka tomu, že pri každom dôležitejšom podujatí sa okrem aktérov objavili i tlmočníci z posunkovej reči.
Napriek tomuto precitnutiu sa nedá povedať, že by sme o tejto komunite vedeli viac. Nepoznáme dokonca ani presné štatistiky o počte nepočujúcich v našej krajine – podľa niektorých zdrojov ide o približne jedno percento Slovákov.
Miestny úrad vníma túto komunitu – a inklúziu všeobecne – veľmi citlivo. Aj preto máme v tíme i nepočujúcich kolegov.
Keď iní končia, oni začínajú
Darina Šimšíková, Iveta a Jaro sú zohratá trojica. Všetci žijú v Petržalke, čo bol aj dôvod, prečo si vybrali ako svoje pôsobisko práve miestny úrad. Sú nepočujúci a v budove Technopolu majú na starosti upratovanie. Pre kolegov sú trochu neviditeľní, ale je to najmä preto, lebo svoju prácu zvyčajne začínajú vtedy, keď ostatní končia.
Jaro je služobne najstarší, pre petržalskú samosprávu pracuje už štvrtý rok. Vlastne už dlhšie, lebo ako prezrádza, „predtým som bol zamestnaný v petržalskej plavárni“. Nepočujúci je od narodenia, no tvrdí, že to nepociťuje ako hendikep – aspoň nie pri komunikácii. „Dokážem sa dorozumieť, keď to potrebujem.” Iné to je však s prácou, tam vidí veľké obmedzenia. „Nie je veľa zamestnaní, ktoré môžeme vykonávať,” myslí si. A potvrdzujú to aj štatistiky. Aj keď existujú výnimky – a je ich stále viac – nepočujúci sú podnikatelia i lekári, najčastejšie ich uvidíte pracovať ako záhradníkov, krajčírov či kuchárov. „Áno,” smeje sa Jaro, keďže aj on rád varí. Dokonca – popri športe a filmoch – práve varenie uvádza ako jednu zo svojich vášní.
Iveta je na miestnom úrade zamestnaná prvý rok a okrem úradu upratuje aj v klube. Aj ona je nepočujúcou od narodenia, no snaží sa komunikovať aj s počujúcimi, „ak sú ochotní ma počúvať,” smeje sa. A na oplátku ich vraj učí posunkovú reč. V upratovaní sa snaží byť precízna ako vo všetkom, čo robí. Začína o tretej, končí o pol ôsmej. Rovnako ako Darina však tvrdí, že štyri a pol hodiny sú na dokonalú čistotu primálo. Jej vášňou sú filmy (dodáva, že s titulkami) a sníva o práci kuchárky. Iveta si nachvíľku zahrala aj vo videu, ktoré kolegyne z referátu komunikácie nakrútili pri príležitosti Medzinárodného dňa žien – nájdete ho na petržalskom Facebooku.
Rok je v upratovacom tíme miestneho úradu aj Darina Šimšíková. Na úrad ju zo Slovenského rozhlasu zlákala kolegyňa. „Predtým som pracovala aj ako chyžná a krajčírka,” prezrádza, no potvrdzuje Jarove slová, že ak ste nepočujúci, nájsť si prácu nie je jednoduché.
Učí ho posunkovať
Darinka je jediná z trojice, ktorá trochu počuje. „Ale najmä odozerám z pier, len treba hovoriť pomaly a dobre artikulovať,” vysvetľuje. Aby sa udržala v kondícii, chodí do fitka. „A rada chodím na ryby,” smeje sa. Veľa číta, „ale nie knihy, iba časopisy a noviny. Áno sú veci, ktorým nerozumiem, ale tie jednoducho preskočím!”, prezrádza a na záver pridá upozornenie: „Prosím, nepíšte, že sme hluchonemí, sme nepočujúci,” zdôrazňuje.
Styčným dôstojníkom upratovacieho tímu na úrade je Robert Jáchym, ich „šéf“. Je to jeho prvý intenzívnejší kontakt s touto komunitou. „Sú to veľmi milí ľudia. Darinka trošku počuje, dokáže aj veľmi dobre odčítavať z pier, takže s ňou sa mi komunikuje ľahšie. Občas mi pomôže. Jaro a Ivetka, to je trošku ťažšie, ale vždy sa nejako dohovoríme – či už cez písaný text alebo jednoducho rukami-nohami. Dôležité je, že si nakoniec porozumieme,“ vysvetľuje a dodáva, že Darinka ho už stihla naučiť aspoň pár slov v posunkovej reči. „Pozdraviť, spýtať sa ako sa majú a podobne. Ale nie je toho veľa.“
Kaderník kríkov
Ak uvidíte v Petržalke špeciálne vytvarovaný strom či krík, takmer naisto je za tým Kristián Rác. O sebe a svojej vášni rozprával aj v projekte Tváre Petržalky, ktorý si môžete pozrieť na petržalskom Facebooku.
„Nepočujúci som odmalička, aj keď mám ešte nejaké zvyšky sluchu, ktoré však slúžia viac-menej iba na orientáciu. Ja to ale nevnímam ako hendikep, všetko záleží od toho, či sa chce človek v živote posúvať. Neberiem to ako obmedzenie, všetko beriem tak ako príde,” tvrdí Kristián.
Už niekoľko rokov patrí k skupine „petržalských makačov”. Tak ako jeho kolegovia sa venuje bežným činnostiam – koseniu, čisteniu chodníkov… Najčastejšie ho však vidno pri tom, čo ho baví najviac – pri strihaní a tvarovaní kríkov. „Je pravda, že nám nepočujúcim chýbajúci sluch zväčša vynahrádza iný zmysel. Ja mám lepší zrak. Niežeby bol ostrejší, ide skôr o to, že lepšie a citlivejšie vnímam to, čo sa v našom okolí deje. Viac si všímam, ako sa človek správa pri chôdzi, pri rozhovore.“
Vzťah k prírode vraj nemal úplne odmalička, oveľa viac ho bavil futbal. „Až keď som začal navštevovať strednú školu v odbore záhradník, tam ma táto práca nadchla a učiť ma záhradníčeniu ma veľmi bavilo. Keď som sa prvýkrát zamestnal, spočiatku som robil jednoduché činnosti – ako hrabanie lístia či zametanie. Až potom som sa s pomocou kolegov začal zaúčať do umenia strihania kríkov. Dovolím si povedať, že dnes, po rokoch, to už viem perfektne.“
„Každý deň začínam o 6:30. Práce je veľa a sťažuje nám ju najmä počasie. Nečakaný dážď nám dokáže rozbiť celý denný harmonogram. Občas až tak, že potrebujeme robiť cez víkendy a sviatky. Najmä, ak ide o sezónne veci, ktoré musíme stihnúť do určitého termínu,“ prezrádza.
Nie je stresujúce pracovať v prostredí, v ktorom sa neustále kladú požiadavky na výkon, na kvalitu, ale aj na rýchlosť? „Nie, požiadavky sú primerané. Aj s kolegami, s ktorými pracujem dlhšie, mám dobrý vzťah,” vraví.
Kristiánove výtvory oceňujú aj Petržalčania a jeho teší, že sú s jeho prácou spokojní. Čo by odkázal všetkým, ktorým hendikep bráni naplniť si sny? „Netreba si všímať reči ostatných naokolo, treba si ísť za tým, čo vás baví. Je potom jedno, či ste medzi zdravými alebo hendikepovanými ľuďmi. Všetci sme predsa rovnakí.“
Martina Štefániková
Ivana Vrabľová
Článok je súčasťou samosprávnych novín Naša Petržalka 09/2024