Pes na mieru pomôže telu aj duši
V Petržalke vychovávajú štvornohých pomocníkov, ktorí uľahčujú život ľuďom s rôznymi typmi znevýhodnenia.Keď zazvoníte na zvonček Rovniankovej 16, cez presklené dvere sa vám naskytne nezvyčajný pohľad. Svorka nádherných labradorov rôznych farieb i veku pritisne ňufáky na chladivé sklo a veselo krúti chvostami. Decentne „svojich ľudí“ upozornia na návštevu a keď vstúpite, zhrčia sa okolo vás s nádejou na pohladenie. A vám je hneď od prvej chvíle jasné (samozrejme, za predpokladu, že ste milovníkom týchto verných človečích spoločníkov), že vo Výcvikovej škole pre vodiace a asistenčné psy sa budete cítiť skvele.
Čisté a tiché
Predvojom jednej z najúspešnejších výcvikových škôl na Slovensku bolo oddelenie výcviku vodiacich psov, ktoré pod krídlami Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) v roku 1993 založil Imrich Bartalos. Sám nevidiaci vycvičil s pomocou svojej rodiny jedenásť psích pomocníkov. Žezlo po ňom v roku 2005 prebrala skúsená trénerka psov Jarmila Virágová – oddelenie sa medzičasom zmenilo na školu, ktorá sa neskôr od ÚNSS odčlenila a v roku 2013 začala fungovať pod súčasným názvom. A do portfólia pribudli okrem vodiacich aj asistenčné psy pre ľudí s rôznymi typmi zdravotného postihnutia a signálne psy pre ľudí s poruchami sluchu.
Do Petržalky sa škola presťahovala pred piatimi rokmi. „Hľadali sme väčšie priestory, keďže tie naše boli pre počet našich psov nevyhovujúce,“ vysvetľuje Virágová. Pátranie po novom domove vraj trvalo dlho. Svoje iste urobili aj obavy budúcich susedov z hlasného štekotu a aj ohrozenia hygienického štandardu. Ako sa ukázalo – celkom neopodstatnené. „Predtým tu fungovala autodielňa alebo predajňa náhradných súčiastok… Keď sme žiadali o zmenu účelu nájmu, bol tu jeden pán, ktorý robil všetko pre to, aby sme odišli. No kontroly z hygieny potvrdili, že nám naozaj niet čo vytknúť,“ spomína ešte stále s trpkosťou Virágová.
A to ani štekot (čo každého návštevníka prekvapí ako prvé). „Môžem zodpovedne prehlásiť, že počuť všetkých psíkov v dome, okrem našich, čo dosvedčili aj susedia, ktorých vždy radi pozveme dovnútra – aby sme socializovali našich psíkov a oni svojich,“ hovorí Virágová. „Dnes tu už máme aj verných priaznivcov, rodinku s dvomi deťmi. Dievčatko má o našu prácu veľký záujem, pomáha nám s venčením, fotí s nami aj kalendár,“ pridáva pozitívnu skúsenosť.
Petržalka im vyhovuje úplne vo všetkom. „Ale hlavne tá zeleň! Tu naozaj máme kam ísť na prechádzku,“ oceňuje Virágová a pridáva zaujímavosť: „Naše psy sa venčia na povel – urobia, čo sa im povie. Je to nevyhnutné, pretože naši klienti to musia po nich pozbierať, a to aj tí nevidiaci.“
Pomáha aj genetika
Počas svojej existencie už klientom odovzdali 160 psích pomocníkov. „Našou školou ich však prešiel dvojnásobok, keďže úspešnosť, že máte toho správneho jedinca, je zhruba päťdesiatpercentná,“ vysvetľuje Virágová.
Každý rok majú v programe okolo dvadsať-tridsať psov. Uvedený počet tvoria chovné psy, šteniatka vo výchove a mladé psy zaradené do výcviku. Každý mladý pes musí mať okrem špeciálneho výcviku aj súbor vlastností, ktoré určujú, či z neho raz bude vodiaci, asistenčný alebo signálny pes. „Vodiaci pes musí byť veľmi samostatný, vedieť sa sám rozhodovať. Musí stále pozerať dopredu, vyhodnocovať priestor, analyzovať ho,“ opisuje.
Asistenčný pes sa zas musí stále zaoberať svojím majiteľom. Kontrolovať, či je všetko v poriadku, či nemá záchvat, či niečo nepotrebuje a ak ide o dieťa, keď je problém zavolať rodičov. „Asistenčným psom napríklad nemôže byť nikdy pes, ktorý je málo kontaktný a – ako sa vraví – ide si svoje,“ vysvetľuje. Základné testy „vhodnosti“ na tú-ktorú špecializáciu sa robia už v 49. dni života.
Pri zosilnení žiadaných vlastností pomáha aj genetika. „Sučky nemôžeme napáriť s hocikým, takže tých chlapcov máme v skúmavkách. Aj keď som za to, aby sa naše krvné línie premiešali aj s inými a osviežila sa tak krv a genetická diverzita, musíme sa stále sústrediť na špecifické vlastnosti,“ odhaľuje Virágová tajomstvá chovu.
Ovčiak verzus labrador
So systematickým výcvikom psov pre potreby nevidiacich sa začalo v roku 1928. Najskôr s nemeckými ovčiakmi, no postupne sa ukázalo, že to nie je najvhodnejšia rasa, keďže sa viackrát stalo, že pes v snahe chrániť svojho pána niekoho napadol. „A to nemôže. Vodiaci pes musí byť pre svoje okolie absolútne bezpečný,“ objasňuje Virágová.
A tak prišli na rad labradory. Pôvodne pracovné psy, ktoré vyťahovali siete zo studených morí a pomáhali rybárom, boli priateľské, hoci spočiatku neveľmi chytré. To sa však šľachtením zmenilo. „Sú veľmi všestranné a dobre akceptujú zmeny,“ zhŕňa cvičiteľka základné bonusy tohto plemena. Labrador dlhoročne vedie vo svete ako asistenčný a vodiaci pes, v segmente pokrýva až 70 percent. „Aj preto, že nemajú problém so zmenou pána, čo sa v prípade týchto psov udeje viackrát. Oni to berú tak, že iný človek – nová sranda.“
Keď zafunguje „chémia“
Výcvik špecializovaných psích pomocníkov trvá zhruba 6 až 8 mesiacov. „Je to aj preto, aby sa nezačali nudiť,“ hovorí cvičiteľka. Psy sú múdre a po istom čase trénera prekuknú. „Pochopia, že keď si dáme dolu čierne okuliare, vidíme. No pri ich budúcich majiteľoch to už tak nie je.“
U asistenčných psov je to komplikovanejšie, cvičia sa na mieru konkrétnemu klientovi, podľa jeho požiadaviek, diagnózy. Preto niekedy výcvik trvá aj 12 mesiacov.
„Ak máme možnosť a budúci majiteľ je blízko, snažíme sa stretávať aj počas výcviku. Keď máme pocit, že psík je vhodný pre niektorého žiadateľa, ideme ho predstaviť, aby sme zistili, či si padnú do oka, či to bude medzi nimi fungovať. Každá rodina je iná, má nejakú dynamiku, špecifiká. Niektorí ľudia radi ležia na gauči, iní zas každý deň chodia tri kilometre a ja in nemôžem dať psa, ktorý bude opakom,“ vysvetľuje Virágová.
Slabá podpora
Aj keď nemajú núdzu o klientov, Virágová hovorí, že od roku 1998 – kedy bolo žiadostí o vodiace psy najviac – počet žiadateľov klesá. Dôvodov je viac. „Vtedy neboli také možnosti – asistencia, sociálny taxík, proste všetky tieto vymoženosti neboli, takže, ak sa nevidiaci chceli niekam dostať sami a nečakať zakaždým, kým niekto príde a odvedie ich tam, požiadali o vodiaceho psa,“ hovorí.
Naopak pri asistenčných psoch je trend stúpajúci, obzvlášť pri asistenčných psoch pre deti. „Jediným problémom je, že sme naozaj asi posledný štát, kde rodičia nedostanú na takéhoto psa príspevok,“ hnevá sa Virágová. Mnoho rodín si tak musí pomôcť, ako vie – najčastejšie verejnými zbierkami.
Mimochodom, keď už je reč o peniazoch, výcvik psieho pomocníka stojí školu 25-tisíc eur. „Keď klient požiada úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o poskytnutie príspevku, štát nám pošle 8 500 eur, čo je suma za psa spolu so zácvikom u klienta. Zácvik znamená, že k nemu vycestujeme a učíme ho psíka efektívne využívať,“ približuje Virágová. Samozrejme, že verejnosti sa zdá táto suma astronomická. Ale stačí si otvoriť Google a tam nájdete, že v Rakúsku takýto pes stojí 38-tisíc, pričom štát poskytuje chovateľovi okolo 30-33-tisíc eur, v Nemecku je to 25-27-tisíc – podľa zdravotnej poisťovne. Zaujímavý systém majú vo Švajčiarsku, kde je pes na lízing: škola ho poskytne klientovi a poisťovňa jej mesačne vypláca dohodnutú sumu.
„Nebolo to také zlé, ale od roku 2008, kedy sa stanovil tento príspevok, ceny stúpli na trojnásobok. Len ročné výdavky na veterinu nás vyjdú 30-tisíc,“ prezrádza Virágová. Problém má však aj ďalší rozmer. „Nie je zabezpečená kontrola kvality vodiacich psov. A to je pre mňa problém. Lebo akonáhle sa zdvihne cena, na druhý deň tu vyrastie dvadsať trénerov pochybnej kvality,“ vraví Virágová.
Veľké plány
So svojimi psíkmi majú množstvo plánov. Chceli by vybudovať terapeutické centrum pre deti i dospelých s poruchami autistického spektra (PAS), pri terapii ktorých majú asistenčné psy preukázateľne skvelé výsledky. Premýšľajú aj nad „testovaním“ psíkov v domoch seniorov, v školách a škôlkach pre deti s PAS. Bolo by to obojstranne výhodné – seniori a deti by mali terapiu zadarmo, oni by si zas otestovali, na ktorú prácu sú ich psy vhodné. Na to však potrebujú väčšie priestory, aby mali ich budúci klienti nevyhnutný komfort – a aj bezpečie. Zatiaľ sa im nedarí nájsť ich a Virágová hovorí, že ak ich neobjavia v Petržalke, budú sa musieť poobzerať v inej mestskej časti. A to by bola naozaj škoda.
Martina Štefániková
Článok je súčasťou novembrového čísla samosprávnych novín Naša Petržalka.