IQ Slovenska je v Petržalke

Prečítajte si veľký rozhovor nielen o slobode.

Jeho priatelia mu nepovedia inak než Agnes. Tým, ktorí si nad pôvodom prezývky roky lámu hlavy, iste poteší odhalenie, že pochádza zo študentských čias a odkazuje na jednu letnú lásku. Tribún Novembra 1989, trojnásobný porevolučný minister kultúry, Ladislav Snopko, rozprával o tom, čo je to sloboda, ale aj o časoch, keď bola Petržalka kultúrnym centrom hlavného mesta.

• Vy máte tento rok dve významné výročia – v decembri oslávite 75 rokov a ešte predtým, 35. výročie od Nežnej revolúcie, v ktorej ste boli jednou z dôležitých osobností. Chystáte žúr?

Na sedemdesiatpäťku nie, lebo to sa pripravujem na operáciu kolien. Musím, lebo Milan Kňažko (ktorý ju už má za sebou) mi povedal: Agnes, ty máš už nohy ako logo Renaultu! (Smiech.) Ale inak sa cítim výborne. A všetkým mladším odporúčam môj najlepší liek na dosiahnutie vyššieho veku: posúvajte mladosť, teda tú aktívnu – pracovnú, dopredu, čo to dá! A keď sa to darí, nevadí, že máte sedemdesiatpäť. Samozrejme, človek pri tom musí spoznávať sám seba a rozlišovať, čo je vecou prirodzeného odchádzania a čo je vecou choroby. S jedným bojuje, s druhým sa musí zmieriť. (Smiech.)

• 17. novembra ste zvyčajne robievali koncerty…

Tentoraz som si vymyslel projekt Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia. 17. novembra by ho mala odvysielať STVR 2. Mapuje významné hudobné udalosti (Woodstock, Koncert pre Bangladéš, Čertovo kolo, Folková Lipnice, ale aj udalosti Novembra ´89), hudobníkov a skladby, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili spoločenské a politické dianie vo svete i u nás. Chcem to ukončiť hymnou, ktorú naspievala legendárna americká speváčka Joan Baez s Ďurom Benetinom z Korben Dallas. Mimochodom, vedeli ste, že sú len štyri krajiny, ktorých hymny realizovali nadčasové mená svetovej hudobnej kultúry? Britskú naspievali Sex Pistols, americkú Jimi Hendrix, francúzsku Beatles, no a Joan Baez naspievala slovenskú.

• Zdá sa mi až neuveriteľné, že od Nežnej revolúcie uplynulo už 35 rokov. No ľudia akoby zabudli na časy pred ňou, na tú neslobodu, v poslednom čase počujem veľa ľudí banovať za socializmom. Zdá sa im, že im bolo lepšie. Bolo?

K tomu vám poviem jeden príbeh: Ja som z Tatier a bol som raz – asi pred piatimi rokmi – v Poprade nakupovať. Zrazu taký pán, asi v mojom veku, dotlačil ku mne svoj vozík, lebo ma spoznal, a začal mi nadávať na tému, o ktorej hovoríte: za boľševika bolo lepšie, mlieko bolo za dve koruny, rohlík za 40 halierov a podobne… A ja sa naňho pozerám a vravím: „Keď už ste otvorili tú tému – iste si spomínate, ako ste za komunizmu v potravinách tlačili takto plný vozík vecí, o ktorých ste ani nechyrovali, že vôbec existujú. A boli ste šťastný, že môžete cestovať, kam chcete a hovoriť si, čo sa vám zapáči. Ale najmä ten vozíček ste mali plný, že?“ Ten človek len pozrel na mňa takým strnulým pohľadom, začervenal sa a povedal: „Prepáčte,“ a odtlačil si ten svoj vozíček smerom od komunizmu. Takže tak. Ale áno, niektorí sú takí presvedčení, že to ani ten vozík, ktorý tlačia, nezvráti. To sú so všetkým nespokojní ľudia a navyše nevedia byť slobodní.

• Ako to myslíte?

Sloboda nie je o tom, že môžem robiť, čo chcem. V prvom rade musím vedieť, čo chcem, čiže sloboda súvisí so vzdelaním. Zároveň musím poznať a akceptovať aj povinnosti, ktoré so slobodou jednoznačne súvisia. Ak by som to chcel odľahčiť, tak jediné, čo v duchu vzťahu slobody a povinnosti ako tak fungovalo za boľševika – a funguje aj dnes – sú pravidlá cestnej premávky. (Smiech.) Nikto, pokiaľ nie je zhulený alebo opitý, si nedovolí blbnúť za volantom v plnej premávke. Taký človek síce nemyslí na to, že niekomu ublíži, ale – keď narazí, sám dostane po nose. Takže, každý – keď chce byť bezuzdne slobodný – nech si spomenie na pravidlá cestnej premávky. Pretože to, čo spôsobuje on iným, nutne bude mať okamžite dopad aj na neho.

• Bolo za tých tridsaťpäť rokov obdobie, kedy sa vám zdalo, že to ide tak, ako by malo, že je to ono?

Okrem porevolučného nádejného rozbehu začiatkom 90. rokov to určite bolo obdobie Dzurindovej vlády po roku 1998, keď občania poslali vtedajšieho premiéra Mečiara tam, kam patril – do zabudnutia. Nehovorím, že vtedy všetko ideálne fungovalo, ale spoločnosť nabrala správny smer a začali sme sa orientovať na náš prirodzený civilizačný okruh, na západnú Európu, z ktorej pochádza nielen naša materiálna, ale najmä duchovná podstata. Bohužiaľ, to obdobie fungovalo pomerne krátko. Naša recidíva naivnej viery v plané, ale príťažlivé sľuby tento proeurópsky rozlet začala brzdiť. Okrem toho bola pre mňa veľmi povzbudzujúca a nádejeplná polročná Ódorova vláda (15. máj – 25. október 2023, pozn. aut.), lebo upokojila a zvecnila všetok ten diškurz k správe vecí verejných. Zato teraz… ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že sa naša krajina mentálne ocitne v dobe pred Eratosthenesom z Kyrény (276 až 194 pred n. l.), gréckym matematikom a astronómom, riaditeľom preslávenej Alexandrijskej knižnice, ktorý pred vyše dvetisíc rokmi ako prvý dokázal, že zem je guľatá. Ak by som v piatej ľudovej pani učiteľke zemepisu pred tabuľou povedal, že Zem nie je guľatá, ale plochá, tak mi takú strelí, že glóbus na stole mi dá druhú a spolužiaci sa mi budú do smrti vysmievať.

• Čo je podľa vás toho príčinou?

Určite nedostatok vzdelania. Viete, s hlúpymi ľuďmi sa nedá diskutovať, pretože vôbec nevedia, že sú hlúpi. Hneď po revolúcii sme urobili veľkú chybu. Sústredili sme sa najmä na ekonomickú rekonštrukciu štátneho zriadenia a budovanie trhového mechanizmu, ktorý mal našu životnú úroveň zlepšiť. To sa viac-menej podarilo, ale… Prirovnám to k nefungujúcej taxislužbe a k snahe vyriešiť ten problém opravou taxíkov. No a dnes máme v našej štátnej taxislužbe nové taxíky, ale taxikárov, ktorí nevedia šoférovať. Keby sme sa mohli vrátiť o 35 rokov dozadu, tak prvé, čo sme mali urobiť, to najdôležitejšie, by bolo sústrediť všetky sily a dať ich do vzdelania. Dôsledne budovať a vybudovať školský systém. To sme ale, očividne, neurobili. Nuž, a teraz žneme následky. Príkro povedané: hlupáci rozprávajú hlupákom hlúposti a nikto to nezbadá, alebo – o to horšie – sa nechce ozvať, aby si nenarobil nepríjemnosti. Do toho razantne vstupujú nové technológie, a najmä sociálne siete. To, čo má vzdelaným ľuďom pomáhať, ničí psychiku a duchovné istoty tých menej vzdelaných. Na Slovensku je to vďaka situácii, ktorú som popísal väčšina. Niekedy si hovorím – pánboh zaplať za tých 75 rokov, ktoré už mám v relatívnom pokoji za sebou! (Smiech)

• Takže už to len tak pozorujete?

Pozorujem a pýtam sa – ako sa voči tomu chrániť? Pretože, keď si tak sumarizujem reálny deň dnešného človeka, zisťujem, že ním vládne veľký paradox. Spí v reálnej posteli, raňajkuje, obeduje aj večeria reálnu stravu, sedí na reálnom záchode a pohybuje sa na vlastných – reálnych nohách, po reálnom svete, stretáva sa s reálnymi ľuďmi a – napriek tomu jeho duši vládne boh mobilu Monitor. Modlí sa k nemu sledujúc sociálne siete a cez ne sa dostáva do akéhosi hypnotického spánku, v ktorom poslúcha nezmyselné, a najmä nereálne príkazy. Verí chimére, ktorá v okamihu po vypnutí prestáva existovať.

• Dá sa s tým podľa vás niečo robiť?

Pred pár dňami som bol na koncerte Vladimíra Mertu. Kamaráta, jedného z najlepších československých pesničkárov (vrátane Kryla a Nohavicu). Živého človeka. Pri počúvaní jeho pesničiek ide mráz po chrbte a svet odrazu dostáva zmysel. Áno, to sa dá robiť. Odísť do reálneho života a siahnuť si na krásu, ktorú poznáme a ktorej sme sa naučili rozumieť. Stretávať sa z ľuďmi a hovoriť o veciach, ktoré sa dejú najmä okolo nás a nie iba na Monitore.

• Ja sa ešte vrátim sa k vám. Vo vašom životopise ma zaujalo, že ste začali študovať medicínu. To je od archeológie, ktorú ste napokon skončili, dosť vzdialené. Čo vám to napadlo? Máte v rodine lekárov?

Nie, ale vyrastal som v liečebnom dome pre tuberkulózu v Novom Smokovci, kde mama bola hlavná sestra a otec správca, čiže som bol v tom prostredí odmalička. Ale skutočným dôvodom, prečo som išiel na medicínu bolo, že archeológiu otvárali len každý druhý rok a keď som zmaturoval, bol akurát ten prvý. Takže na medicínu som išiel vlastne z núdze. To keby moji spolužiaci v Košiciach vedeli, určite ma zahlušia. Ale okamžite ako otvorili štúdium archeológie, odišiel som do Bratislavy. Začínal som ako externista a popritom pracoval na archeologickom výskume hradu Devín u legendárnej Veroniky Plachej. Takže štúdium som začal externe, prešiel som na denné a stal som sa archeológom. Ale tým už tiež nie som. Keď ma kvôli spolupráci na publikácii Bratislava/nahlas vyhodili z Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti (samozrejme, dôvod si vymysleli iný), skončila sa moja oficiálna archeologická kariéra a začala tá neoficiálna – dramaturgická.

• Zaujímavé je aj to, že ste jeden z prvých obyvateľov petržalského sídliska.

V roku 1978 som sa do Petržalky nasťahoval aj s manželkou a keďže žijeme dosť intenzívne, nemali sme čas zamýšľať sa nad tým, čo ešte dnes robíme v paneláku, keď všetci kolegovia z bývalých vlád majú neviem aké bydlá. Navyše môj ministerský predchodca Ladislav Chudík až do smrti býval o pár blokov ďalej. (Smiech.)

• Vy ste však boli nielen ministrom, ale od roku 1996 aj riaditeľom Kultúrnych zariadení Petržalky.

To boli zaujímavé časy. Vďaka zastupiteľstvu, aj vďaka tomu, že som vychádzal s vtedajším starostom Vladom Bajanom, som mal, ako sa vraví, voľnejšie ruky pri tvorbe koncepcie. Vychádzal som z premisy, že nebudeme robiť kultúru pre všetkých – lebo kultúra pre všetkých, je vlastne kultúra pre nikoho, ale budeme sa konkrétne venovať zadefinovaným oblastiam publika. Takže Cik-Cak Centrum sa sústredilo popri podujatiach pre deti aj na výtvarné umenie a klasickú hudbu, DK Lúky, to bol rap a punk a DK Zrkadlový háj mal široký diapazón od folklóru cez jazz až po underground. Napríklad vo štvrtok hral Peter Lipa s Petrom Breinerom jazz, v piatok bol Večer autentického folklóru a v sobotu vystúpili Plastic People of the Universe. Úžasné na tom je, že tam boli tri rôzne publiká a každé z nich sa tam cítilo ako vo svojom klube. A cítim, že to tak pokračuje dodnes – napokon, súčasný riaditeľ KZP Martin Kočiško začínal vtedy u mňa ako filmový dramaturg.

• Môžeme smelo povedať, že Petržalka bola v tom období ozajstným centrom bratislavskej kultúry…

Všetky tie iniciatívy, diskusie tretieho sektora, ktoré sa venovali čomukoľvek – napríklad Protidrogové fórum, ktoré je dodnes najväčším projektom mapujúcim závislosti u nás, ale aj veľké premiéry československých filmov, sa diali práve v Petržalke. Myslím si, že aj preto, lebo inde sa nedalo. Mečiarovi ľudia to mali dosť tvrdo pod palcom a v meste ešte neboli také možnosti. Jednoducho, v deväťdesiatych rokoch bola Petržalka centrom Bratislavy.

• Napriek tomu mala dlho nelichotivý imidž a aj dnes sa ešte na ňu mnohí pozerajú s dešpektom. Čo znamená Petržalka pre vás?

Svojho času sme natočili s nebohým Ďurom Černým – bubeníkom Tublatanky, ale najmä vynikajúcim režisérom – dokument, ktorý vychádzal zo skutočnosti, že IQ Slovenska je v Petržalke. Veď niet na Slovensku mesta, dediny, usadlosti, z ktorej by niekto nemal v Petržalke príbuzných – a 78 percent jej obyvateľov vtedy malo minimálne maturitu. Pre mňa je Petržalka stále akýmsi svojprávnym subjektom veľkej Bratislavy.

Martina Štefániková

 

Ladislav Snopko
Narodil sa 9. decembra 1949 v Košiciach a vyrástol vo Vysokých Tatrách. K politike sa dostal okľukou, keď ako pamiatkar spolupracoval na iniciatíve, ktorá vyvrcholila vydaním publikácie Bratislava/nahlas (čo ho stálo miesto). Pred tým dvanásť rokov viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave a po 17. novembri 1989 sa stal jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu – a 10. decembra 1989 zorganizoval spolu s Martinom Bútorom pochod „Ahoj, Európa!“, počas ktorého vyše stotisíc Bratislavčanov zrušilo železnú oponu do Rakúska. V rokoch 1990 – 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky a poslancom Slovenskej národnej rady. Bol tiež zakladateľom fondu kultúry Pro Slovakia. Za zásluhy o rozvoj francúzskej kultúry na Slovensku získal titul Oficier rádu umenia a literatúry Francúzskej republiky. Zároveň je aj nositeľom Radu Ľudovíta Štúra prvej triedy.

Článok je súčasťou novembrového vydania samosprávnych novín Naša Petržalka.