Volejbal sa dá hrať aj do šesťdesiatky

Viete, čo má petržalský volejbalový klub VIVUS spoločné s plávaním?Keď sa ako desaťročná takmer utopila, rodičia ju prihlásili do plaveckého kurzu. Išlo jej to tak dobre, že päť rokov plávala súťažne. Potom, v štrnástich, objavila volejbal. Istý čas koketovala s oboma športami, „no po náročných tréningoch som chodila domov taká vyčerpaná, že som začala odpadávať – a tak som si musela vybrať. Rozhodla som sa pre volejbal. Zamilovala som si ho a tak nejako preň žijem a dýcham až doteraz,“ začína svoje rozprávanie Darina Gájerová, srdce, duša a zakladateľka petržalského volejbalového klubu ŠŠK VIVUS, ktorý funguje už štvrť storočia. Aj tento klub v roku 2024 podporila samospráva zo svojej dotačnej schémy.

V telocvični od rána do večera

Spojenie plávania a volejbalu jej život ovplyvnilo ešte raz. Boli to totiž práve žiačky z plaveckej triedy zo Základnej školy Turnianska, kam ju „prevelili“ pred 35 rokmi, s ktorými vytvorila prvý volejbalový tím Školského športového klubu VIVUS Bratislava. „Navrhla som im, aby sme si po obede chodili v rámci krúžku zahrať volejbal. Chytilo ich to a v roku 2001 som ich po prvý raz prihlásila do súťaží ako volejbalistky – staršie žiačky,“ opisuje začiatky klubu Gájerová. Mimochodom, názov VIVUS znamená živý. „Je to latinské slovíčko. Našla mi ho kamarátka z Grösslingovej, ktorá učila nemčinu a latinčinu, zámer bol priblížiť sa k niečomu ako „správny životný štýl,“ prezrádza.

Práca s klubom ju od začiatku pohltila. Po vyučovaní trávila čas opäť v telocvični, domov sa často vracala aj o pol desiatej večer. „Manžel sa tomu veľmi tešil,“ smeje sa. „Moja jediná obrana bola, že veď to robím aj pre naše deti, lebo ony sú tam so mnou. Obe dcéry hrali volejbal, jedna je dnes vo VIVUSe mojou nástupkyňou,“ hovorí.

Boli aj v Extralige

Postupom rokov ich členská základňa pokryla všetky vekové kategórie vo volejbale – od prípravky, cez žiačky, kadetky, juniorky a sformovali i ženský tím. „V sezóne 2011/2012 sa družstvo žien prebojovalo až do Extraligy. Vydržali sme tam jednu sezónu – podotýkam, že ako amatérsky klub, ktorý si nekúpil žiadnu hráčku. Bohužiaľ, rôzne zdravotné problémy, zranenia spôsobili, že to bolo naozaj len jedno súťažné obdobie. Ale bola to dobrá skúsenosť, dievčatá sa tešili, že si to mohli vyskúšať,“ spomína. Otvorilo im to dvere k spolupráci s extraligovými klubmi. Čo prinieslo aj ďalšie úspechy. V sezóne 2015/2016 sa dokonca podieľali na organizácii Majstrovstiev Slovenska junioriek a obsadili 3. miesto. Nasledovali ďalšie sezóny a Majstrovstvá Slovenska v rôznych vekových kategóriách. V tomto období pomohla vychovať dobré hráčky pre slovenský volejbal.

Úspešné fungovanie prerušila korona. „VIVUS sa vtedy takmer rozpadol. Obdobie zákazu športovania spôsobilo odchod najšikovnejších do väčších klubov. Keďže najlepšie odišli ostatné dievčatá stratili najväčšie opory v tíme nevideli cieľ a zmysel vo svojom športovom napredovaní. Začínali sme prakticky odznova,“ povzdychne si. No nevzdali to. „Podarilo sa nám získať trénerky – napríklad mamu jednej našej bývalej hráčky, Janku Berežnú, ktorá je výborná trénerka a manažérka v jednom, pomáha s administratívnymi vecami a písanie projektov na žiadosti o dotácie. Ďalšou posilou je moja dcéra Katarína, ktorá vyštudovala FTVŠ UK a je diplomovanou trénerkou. Pomáha nám aj Martina Oravcová telocvikárka zo ZŠ Černyševského, bývalá volejbalistka, a ďalšie3 ženy s volejbalom v srdci – Darya Doluda, Viktória Štefancová, Kristína Papánková,“ vypočítava.

Deti sa zmenili

Aktuálne má klub 114 členov. Celý čas sa sústredil najmä na prácu s dievčatami, no „v najnižšej súťaži BABYvolleybal už máme troch chlapcov“. Nádejné volejbalistky hľadajú na školách v Petržalke. Každý rok vylepujú plagáty a prijímajú nové posily. No nie je to úplne jednoduché. „Rodičia často deti prihlásia, lebo chcú mať o ne v nižších ročníkoch po skončení vyučovania postarané. No ak sa nám aj podarí vypiplať ich do tej sedmičky-osmičky, že aj rodičia sú tomu naklonení a dievčatá vydržia, potom nastáva veľký problém. Dievčatám sa rozširujú obzory a menia sa im priority (atraktivita, nové záujmy, priateľstvá, brigády…) z tohto dôvodu sa im narúša motivácia pre volejbal. Ak v sebe nemajú tú dravosť, vytrvalosť, tak akonáhle sa niečo vyskytne, dajú tomu prednosť a obetujú volejbal,“ povzdychne si Gájerová.

Nepopiera, že volejbalu – ako, napokon, každému športu, ktorý beriete vážne, treba obetovať čas. Tréningy mávajú päťkrát do týždňa, trénerka trvá na tom, aby sa decká zúčastnili aspoň na štyroch. Cez víkendy sú zasa zápasy. Mrzí ju, ak aj niektorí rodičia pristupujú k volejbalovým povinnostiam benevolentne a uprednostnia pred súťažou napríklad oslavu alebo chatu. „Dookola treba vysvetľovať, že je potrebné, aby chodili na tréningy a že zápasy sú vyvrcholením ich úsilia. Že každá hráčka je dôležitá pre kolektív a tréningy, zápasy sú dôležité pre ich napredovanie. Niekedy je to naozaj náročné. No malo by to byť v ich záujme, mali by rodičia s deťmi viac komunikovať a plánovať.“
Hovorí, že deti sa za tie roky, čo trénuje, zmenili. „Mnohé akoby stratili odvahu, odolnosť, bojovnosť a chuť športovať ako takú. Čiže áno, ťažšie sa pracuje, ťažšie sa ich motivuje. A aj s rodičmi je to ťažšie ako kedysi. V tom, že veľakrát nemôžete chcieť niečo po dieťati, keď to pre neho nechce ani vlastný rodič, nepostaví mu nejaké mantinely,“ hodnotí trénerka, no jedným dychom dodáva, že stále sa nájdu deti, ktoré všetky tieto atribúty majú.

Na druhej strane Gájerová hrdo hovorí, že viaceré odchovankyne VIVUSu sa uplatnili v najvyššej volejbalovej súťaži Extraliga žien . „Medzi inými Simona Šimeková (rodená Háberová), Petra Urbanová, Kristína Uradníčková (rod. Drinková) Eva Mikšíková, Alexandra Andrišinová Naším klubom prešla aj súčasná majsterka Slovenska v beach volejbale Andrea Bundzelová.“

Boj o haly

Prácu im komplikuje aj zlá situácia s priestormi na trénovanie, ktorá trápi v Bratislave mnohé športové kluby. „Každý rok sa rozrastáme, zháňame halu alebo partnerskú školu, ktorá by nám pomohla vybudovať stabilné zázemie. Tým, že športov je viac a riaditelia sa menia s nimi sa mení aj prioritný šport – napríklad u nás na Turnianskej sa teraz delíme o telocvičňu s basketbalom, čo je výborne pre široký zaber školy, no pre nás komplikácia a tak sme nútení hľadať aj iné telocvične. V súčasnosti pôsobíme párkrát v týždni aj na ZŠ Tupolevova, SŠ svätej rod. na Gercenovej. Po minulé roky nám bola oporou aj Narnia. Nie všetky telocvične však majú vyhovujúce parametre. Tento školský rok sme sa dohodli so Strednou zdravotnou školou na Strečnianskej.“ Aby halu využili na maximum, trénujú iba 1,5 hodiny namiesto dvoch, ako je optimálne a aj to na konci tréningu jedného družstva sa už prichádza rozcvičiť ďalšie. „Ale naozaj, boj o telocvične v MČ Petržalka je veľký. A veľmi sa to prenáša aj do nákladov,“ priznáva Gájerová.

Vylepšiť rozpočet im pomáhajú dve percentá z daní, ale aj dotácie – napríklad aj tie od mestskej časti. Od Petržalky vlani získali takmer 2 700 eur. „Nakúpili sme za to nové lopty do telocvične a funkčné tričká, aby mali hráčky niečo rovnaké. Verím, že tento rok niečo dostaneme – podali sme si žiadosť,“ hovorí s nádejou.

Veľké ruky, dravosť a empatia

Existuje profil ideálneho hráča? „Pýtate sa na telesné dispozície? U volejbalistov sú to veľké ruky, telesná výška, skokanská dispozícia – tá je rozhodujúca, hovorí sa, že veľmi dôležité sú koordinačné schopnosti, vrch tela a spodok tela, súhra týchto dvoch častí. A čo sa týka povahových vlastností – mal by byť dravý, mal by chcieť dokázať stále viac a byť medzi prvými, keď sú hráči testovaní, hodnotení. Mal by byť kamarátsky, empatický. V dievčenskom kolektíve to platí obzvlášť, lebo inak sa vám rozbije družstvo,“ prízvukuje Gájerová.

Podľa trénerky volejbal je jedným zo športov, s ktorým môžete začať hocikedy a hrať ho pokojne aj do šesťdesiatky. „Tu, v Petržalke, tomu veľmi pomohli beachové ihriská na Draždiaku.“
„Myslím si, že obľúbenosť volejbalu ide hore. “

Martina Štefániková (Článok je súčasťou samosprávnych novín Naša Petržalka 02/2025)