Strašidelné prostredie nemusí byť temné ani odpudivé

„Niekedy je ešte silnejšie, keď sa čosi zvláštne deje v úplne bežnom prostredí. Tomu verím viac ako temným podchodom,” tvrdí autor hororových poviedok Richard Pupala.Patrí medzi najvýraznejších súčasných slovenských prozaikov. Jeho knižky, bez ohľadu na to, či práve dopísal zbierku hororových poviedok alebo realitou nasiaknutých príbehov, sa už štyrikrát dostali do finálovej zostavy najprestížnejšieho literárneho ocenenia na Slovensku Anasoft litera. O tom, prečo strašidelné príbehy najlepšie fungujú v bežnom prostredí, ale aj o tom, či je Petržalka miestom, ktoré vzbudzuje hrôzu, sme sa porozprávali so spisovateľom a scenáristom Richardom Pupalom.

Dnes vás síce poznáme ako spisovateľa, ale vaša cesta k literatúre nebola priamočiara – vraj ste sa chceli stať prírodovedcom. Čo nakoniec rozhodlo?
Dlho som si myslel, že budem študovať zoológiu. Na konci základnej školy ma začal zaujímať aj hmyz a motýle, takže som uvažoval o entomológii. Ale zároveň som bol vždy veľký čitateľ a postupne som zistil, že ma baví nielen čítať, ale aj písať. No a keď som pochopil, že entomológia nie je len biológia, ale aj štatistika či matematika, čo nie sú moje najsilnejšie stránky, dal som si prihlášku na žurnalistiku.

Ale pri novinárčine ste nezostali…
Nie. Žurnalistika ma zaujímala skôr kvôli písaniu, nemal som ambície meniť svet. Vedel som, že chcem písať fikciu – a zo štúdia som po dvoch rokoch odišiel na scenáristiku na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). Novinárčinu som si ale predsa len vyskúšal – po škole som pár rokov pracoval v rôznych redakciách, kým som sa dostal k televíznej scenáristike a dramaturgii. Práve tie mi, priznajme si, aj platia účty.

Dá sa na Slovensku literatúrou vôbec uživiť?
Málokto sa môže živiť len písaním kníh. Ak áno, tak musí robiť veľmi komerčné veci. A to nie je môj prípad.

Čo pre vás znamená úspech v literatúre? Meriate ho počtom čitateľov, recenziami, alebo je to skôr vnútorná spokojnosť s textom?
Najprv musím byť spokojný ja sám, až potom posielam texty ďalej, teda v prvom rade redaktorovi. Keď vyjde kniha, už žije vlastným životom. Ak mám pozitívne reakcie, od čitateľov alebo od niekoho, kto napíše recenziu, môžem byť len rád. Úplne najhoršie, a myslím, že hovorím aj za iných ľudí, ktorí píšu, je nulová reakcia. Skrátka, že si vašu prácu nikto nevšimol – alebo, že mu nestojí za zmienku. Tak si predstavujem spisovateľské peklo.

Ako vyštudovaný scenárista, mali ste niekedy chuť niektorú poviedku pretaviť do scenára?
Áno, dokonca som si jednu poviedku na scenár sám adaptoval. Bola to Starostlivosť z prvého Čierneho zošita, ale nikto ju nechcel, tak som s tým prestal. Lepšie je, keď si poviedku všimne niekto zvonku a rozhodne sa ju spracovať.

Okrem realistickej literatúry píšete aj hororové poviedky. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento žáner?
Už ako dieťa som bol vášnivým čitateľom strašidelných príbehov. Vždy ma fascinovali, takže bolo prirodzené, že keď som začal písať, boli to práve strašidelné poviedky. Túžba písať bola od začiatku naviazaná na tento žáner.

Kto vás inšpiroval najviac?
Mám strašne rád R. M. Jamesa. Je to klasik z prelomu 19. a 20. storočia, ktorý písal také typické duchárske príbehy z anglického vidieka, z rôznych katedrál. Naopak, nie som odvarený zo Stephena Kinga, mám radšej precíznejších autorov. King vie síce perfektne navodzovať atmosféru, ale nie je to autor pre mňa.

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte nejaký rituál? Napríklad práve Stephen King vraj nevstane od stola, kým nenapíše aspoň dvetisíc slov.
Neviem, či by som niečo z toho, čo robím, nazval rituálom. Ráno vstanem, urobím si čaj, sadnem si za počítač a snažím sa nepozerať správy. Kedysi som to robil, ale odvádzalo ma to od práce. Ja sa do písania občas musím aj nútiť, ale vo všeobecnosti sa mi najlepšie tvorí dopoludnia, kým sa myšlienky nezačnú zanášať realitou.

Čakáte na inšpiráciu, alebo ju už dávno máte?
Námety si zbieram dlhodobo. Keď ich mám viacero, vraciam sa k nim, premýšľam o nich a rozpracúvam ich do príbehov.
Niektoré vaše poviedky sa odohrávajú v Petržalke. Teda minimálne názov Petržalské rozprávky to evokuje. Prečo práve tu?
V prvom rade je pre mňa prirodzené situovať príbehy do prostredia, ktoré poznám. Ak si vymýšľam, necítim sa isto. V Petržalke som žil od absolventských čias až do pandémie a stále sa sem vraciam. Je to miesto, ktoré mám naozaj rád a navyše ho mám pochodené.

Čo vás do Petržalky priviedlo?
V čase, keď bola naša dcérka malá, nás Petržalka prichýlila. Vtedy sme si nemohli dovoliť bývať uprostred mesta, aj keby to niekto z nás chcel. A teraz by som už Petržalku nevymenil za nič. Dobre sa tu býva. Obzvlášť mladým ľuďom. Je tu všetko, čo potrebujete. Úrady, obchody, keď sa chcete ísť kúpať, idete na Draždiak. A keby tu niekomu aj niečo chýbalo, do mesta je to naozaj kúsok. Pre mňa je toto dokonalé miesto.

Navyše je tu strašne veľa stromov. Keď sa pozriem z balkóna, aj zabudnem, že máme dole predzáhradku, lebo celé okolie je prekryté stromami. Viem, že v 70. rokoch bola Petržalka skôr strašiakom, ale každá veľká stavba je na začiatku staveniskom. Trvalo to možno trošku dlhšie, ale teraz je tu krásne.

Ale predsa – príde vám asi nejakým spôsobom desivá a vhodná práve na hororové poviedky…
Nejde ani tak o to, či je desivá. Strašidelné prostredie nemusí byť temné, odpudivé. Niekedy je ešte silnejšie, keď sa čosi zvláštne deje v úplne bežnom prostredí. Tomu verím viac ako temným podchodom. V prípade Petržalských rozprávok je to však viac o postavách. Petržalka je v istom zmysle úplne rovnaké sídlisko ako ktorékoľvek iné. Aj kdekoľvek inde by sa mohlo niečo také odohrávať.

Zvyknete sa báť svojich vlastných poviedok? Mátajú vás v snoch?
To nie, ale keď ich píšem, snažím sa navodzovať si atmosféru, aby som si vedel predstaviť, či je to naozaj strašidelné a napínavé aj pre človeka, ktorý to číta. Sám sa premieňam na čitateľa a predstavujem si, či to má účinok, ktorý sa snažím docieliť.

A má? Je niektorá poviedka, pri ktorej vás mrazilo alebo mrazí?
Z mojich vlastných príbehov? To nie, ten pocit sa postupne vytráca v procese písania. Keď text neustále prepisujete, doslova prežúvate každú vetu, každé slovo, tak sa to posúva niekam inam. Ale mrazilo ma, keď som písal prvý Čierny zošit v starom dedinskom dome po starkej mojej ženy. V noci som sa bál ísť na záchod. Strašil som sám seba.
Čo sa týka iných autorov, dodnes mám veľmi nepríjemný pocit zo slávnej poviedky Shirley Jacksonovej Lotéria. Na jej konci spoľahlivo vždy zamrznem. Je to majstrovské dielo hororu. Žiadne strašidlá. Len ľudia.

Vaše príbehy často pracujú s tenziou medzi realitou a niečím neuchopiteľným, povedzme že až nadprirodzeným. Máte skúsenosť s niečím, čo sa vymykalo racionálnemu chápaniu?
Nie, ale ako by som to povedal – všetko je v našej hlave. To, že neexistujú upíri je fakt, ale keď je niekto presvedčený o tom, že existujú, jeho strach je reálny. A to je pre mňa zdroj možnej hrôzy.

Máte ako autor hororových poviedok vôbec z niečoho strach?
To nemám. Dokonca ani neviem o ničom, čo by sa mi vyslovene hnusilo, hoci hnus je tiež skvelý odrazový mostík k napísaniu niečoho strašidelného. Bojím sa jedine ľudí. Zlo môže prísť jedine od nich. Pavúk vám cielene neublíži. Aj keď sa ľuďom často hnusí.

Štyri vaše knižky sa dostali do finálovej zostavy Anasoft litera, no ocenenie vám zatiaľ uniká. Nie je to pre autora demotivujúce?
Pre mňa je už finálová desiatka úspech. Neberiem to tak, že som prehral. Nejde o športový výkon a mojou úlohou nie je zabehnúť preteky v nejakom čase. Hodnotí to porota, a už len to, že moju knihu vyberie medzi najlepšie, je pre mňa obrovské vyznamenanie. Áno, prvá nominácia pre mňa znamenala veľmi veľa. Bolo to, akoby mi niekto povedal: „Ide ti to! Píš ďalej!“ Bol to veľmi povzbudivý moment.

A aký je to pocit pri štvrtej knižke?
To nie je radosť, ktorá sa percentuálne znižuje. No prvá bola pre mňa naozaj výnimočná, lebo mi vtedy niekto vôbec prvýkrát naznačil, že to je fajn.

Mali ste tento rok aj nejaký tip na víťaza ako čitateľ?
Tento rok ju vyhrala Ivana Gibová a ja si neviem predstaviť, že by ju vyhral niekto iný. Napísala výnimočnú knihu. A raz, možno o päťdesiat rokov, keď niekto bude hovoriť o významných, výrazných dielach tejto doby, určite nemôže obísť jej Babičku.

Pracujete teraz na niečom novom?
Momentálne pripravujem zbierku realistických poviedok. Ja si to tak striedam – raz horory, potom realizmus.

Kedy sa na ňu môžeme tešiť?
Plánujem ju dokončiť na budúci rok, ale posuniem ju, až keď budem s poviedkami spokojný.

Bude tam opäť aj Petržalka?
Áno, zatiaľ mám jeden príbeh, ktorého kulisu tvorí Petržalka. Nie je pomenovaná priamo, len mi ho opäť pomohla vytvoriť.

Nikoleta Janková (článok je súčasťou marcového čísla samosprávnych novín Naša Petržalka)