Lúka vďaky v Petržalke | PETRŽALKA

Petržalka > Lúka vďaky v Petržalke | PETRŽALKA

 

Komu inému venovať prvý strom vďaky ako Majstrovi Ladislavovi Chudíkovi, rodom Horehroncovi, životnou dráhou Bratislavčanovi a bydliskom a každodennými prechádzkami Petržalčanovi. A o to viac, že v roku 2009 oslávil krásne 85. narodeniny. Osobnosti, ktorá stvárnila nespočetné množstvo nezabudnuteľných divadelných, filmových a televíznych postáv. Osobnosti, ktorá vstúpila práve pred 20-timi rokmi aj do nášho politického života vo funkcii prvého porevolučného slovenského ministra kultúry. Osobnosti s najvyššími uznaniami na poli kultúrneho a spoločenského života, od roku 1982 titulom Národného umelca, od roku 1998 Radom Ľudovíta Štúra I. triedy, čestným občianstvom Bratislavy a ďalších slovenských miest a mnohými ďalšími oceneniami a poctami.

 

Strom bol venovaný bojovníčke na poli medicíny, ktorá svoj život zasvätila boju proti rakovine. Pani MUDr. Eva Siracká sa narodila v Uherskom Hradišti, no už od malička žije na Slovensku. Po štúdiu na vysokej škole pracovala v Onkologickom ústave v Bratislave. Bola prvou ženou na Slovensku, ktorá sa venovala tomuto odboru. V roku 1969 získala štipendium v Štokholme. Neskôr sa začala venovať klinicky orientovanému výskumu v Ústave experimentálnej onkológie SAV až do roku 1991. Počas svojej práce navštívila aj zahraničné pracoviská a jeden rok pracovala v Berlíne. Založila Československú spoločnosť pre rádioterapiu, rádiológiu a fyziku, bola členkou viacerých odborných spoločností doma i v zahraničí a v roku 1990 založila v Bratislave Ligu proti rakovine. Stala sa členkou klubu elitných doktorov z 55 krajín.

 

Anton Srholec – Otec Antonio. Komunistický režim mu nedovolil študovať teológiu a tak sa rozhodol emigrovať do Talianska a tam naplniť svoje poslanie. Útek cez rieku Moravu mu však nevyšiel a vyslúžil si zaň dvanásťročný trest. Vo väzení si odsedel desať rokov, z toho väčšinu strávil v smutne preslávených uránových baniach v Jáchymove. Po prepustení z väzenia pracoval ďalších 10 rokov ako robotník. Za kňaza ho napokon vysvätil v Ríme pápež Pavol VI. Počas jeho pastoračnej práce v bratislavskom Blumentáli oslovil tisíce ľudí a pamätníci jeho kázne spomínajú ako legendu. Avšak v roku 1985 prišiel s prispením cirkevných hodnostárov o štátny súhlas a až do odchodu dôchodku pracoval opätovne ako robotník. Neskôr sa dvadsať rokov venoval ľuďom bez domova v Podunajských Biskupiciach, kde zriadil neštátne zariadenie RESOTY. Otec Antonio bol členom Medzinárodného Ekumenického Združenia, Teologického fóra. Ako dôchodca bol činný v Slovenskom Helsinskom výbore pre práva menšín, bol členom rady Konta Nádeje a vo funkcii predsedu viedol Konfederáciu politických väzňov Slovenska. Venoval sa tiež publicistike.

 

Český režisér Jan Hřebejk ju označil za stradivárky medzi hercami a prisúdil pani Milke Vášáryovej titul Herečka storočia! A to nie je všetko, ocenení, či už vyslovených ako pocta, alebo v podobe sošiek a diplomov, má požehnane. Vlastne je možné, že na Slovensku neexistuje žiadne, ktoré by nemala. Svoju prácu však nerobí kvôli diplomom. Oveľa dôležitejší je pocit, s ktorým odchádza divák z divadla. „Divák je najdôležitejší, preňho každý večer hráme, a až potom odborná kritika, ktorá rozdeľuje ceny. Najmilšie sú aj tak reakcie divákov na predstavenie – či sa im páčilo, nepáčilo, že si dodnes pamätajú titul, v ktorom som hrala pred desiatimi rokmi, a rozprávajú mi, čím ich hra oslovila. To sú milé veci, ktoré potešia, a ja si ich veľmi vážim,“ povedala pre ŽIVOT v rozhovore. Tajomstvom jej úspechu je vraj jednoduchá pravda – robiť svoju prácu vážne, ale nebrať ju vážne. Zdanlivá slovná hračka v sebe ukrýva veľkú múdrosť.

 

Daniel Hevier, rodom Bratislavčan, bytom Petržalčan, povolaním a srdcom básnik, prozaik, dramatik, scenárista, textár a vysokoškolský profesor, autor literatúry pre deti, mládež a dospelých.
V roku 1974 ukončil štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v rokoch 1982-1989 spisovateľ, 1989-1992 šéfredaktor vydavateľstva Mladé letá a od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi, v ktorom vydal do dnešného dňa vyše stovky titulov. Svoju profesionálnu dráhu začal písaním poézie pre dospelých, neskôr sa začal venovať najmä tvorbe pre deti a mládež.

 

Marika Gombitová, už viac ako 30 rokov Petržalčanka, nezabudnuteľný a neopakovateľný hlas slovenskej populárnej hudby. Po speváckych začiatkoch na rodnom východnom Slovensku sa jej talent sólovej speváčky plne rozvinul po prestupe do Bratislavy v roku 1976. Nasledovali roky závratného kolotoča koncertov doma i v zahraničí tragicky pretrhnuté v roku 1980. Ani krutá nepriazeň osudu ju však nedokázala zlomiť a v rokoch 1981-1987 sa vracia opäť na koncertnú scénu a v roku 1994 naspievala zatiaľ svoje posledné album. Od tej doby sme mali ešte možnosť sporadicky počuť jej nové piesne a od roku 2007 sa, v čo všetci túžobne veríme, zatiaľ odmlčala. V našom očakávaní nás potešila správa, že v tomto roku sa zapojila do charitatívnej akcie na podporu ľudí bojujúcich proti nepriazni osudu. A samozrejme tiež jej áno na našu kandidatúru na Strom vďaky 2014.

 

Milan Lasica, rodák zo Zvolena, dramatik, prozaik, textár, herec, režisér, humorista, moderátor a spevák. Vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už behom štúdií začal vystupovať v bratislavskej Tatre, v rokoch 1964-1967 pracoval ako dramaturg v Československej televízii, 1967-1971 ako člen Divadla na Korze, 1971-1972 v rokoch normalizácie v divadle Večerní Brno, 1972-1982 ako člen spevohry a činohry Novej Scény a od roku 1982 ako umelecký šéf Štúdia S. Najznámejším sa stal predovšetkým ako herec v nezabudnuteľných autorských divadelných predstaveniach spolu s Júliusom Satinským. Charakteristická intelektuálna poloha jeho individuálneho herectva vytvorila z Milana Lasicu osobnosť uznávanú a obľúbenú nie len na rodnom Slovensku ale rovnako tiež v Českej republike. Životné dielo Milana Lasicu najlepšie charakterizuje dlhý zoznam širokej škály jeho umeleckých podôb v postavách divadelných, filmových a televíznych inscenácií, autora knižných publikácií, textára a speváka piesní, režiséra alebo obľúbeného moderátora.

 

Pani Hilda Múdra, rodáčka z Viedne, viac ako 70 rokov bola jej domovom Bratislava. Celý svoj život zasvätila športu – krasokorčuľovaniu. Dlhé roky trénovala slovenského športovca 20. storočia, Ondreja Nepelu, ktorého priviedla k métam najvyšším, zlatu na zimných olympijských hrách, trom titulom majstra sveta a piatim titulom majstra Európy. Trénovala aj mnoho našich krasokorčuliarov, Janu Mrázkovú, Agnesu Búřilovú, Mariána Filca, Evu Grožajovú, Miroslava Šošku, Ľudmilu Bezákovú, Evu Krížkovú, Martina Skotnického, Jozefa Sabovčíka a ďalších. Až do vysokého veku sa venovala trénovaniu zdravotne i mentálne postihnutých detí.

 

Pán PhDr. Pavel Dvořák, narodil sa 13. mája 1937 v Prahe, avšak od roku 1939 sa jeho domovom stala Bratislava. Historik, prozaik, publicista, autor literatúry faktu, scenárista a známy popularizátor slovenských dejín na konkrétnych ľudských osudoch a dramatických udalostiach od praveku do konca 13. storočia. Autor literárnych predlôh k viacero televíznym a rozhlasovým publicistickým seriálom zo slovenských dejín.

 

Pri narodení, 22. októbra 1950 v Bratislave, vložili sudičky našej kandidátke do kolísky dva veľké dary, úzko súvisiace so zdanlivo tak obyčajným materiálom, akým je pre bežného človeka hlina.
Prvým z nich je schopnosť z hliny tvoriť, či transformovať do nej časť svojho vnútra. A druhým, ešte zriedkavejším, je dar pomocou hliny diagnostikovať a liečiť, či nadanie vnímať stopy informácií, ktoré v hline zanechal iný a tieto vedieť, opäť prostredníctvom hliny, v procese spätnej korekcie poruchy používať.

 

Peter Jaroš, slovenský spisovateľ, prozaik, redaktor, dramaturg, scenárista, politik, autor jedného z najvýznamnejších slovenských románov 20. storočia Tisícročná včela. Narodil sa v roku 1940 v obci Hybe, v roku 1962 dokončil štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život, potom v Československom rozhlase v Bratislave, scenárista a dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. V rokoch 1992–1994 bol poslancom v slovenskom parlamente. Žije v Bratislave a v súčasnosti sa venuje len literárnej tvorbe. Vo svojich dielach sa sústreďuje najmä na bežný život, jeho drobné detaily a fakty, cez ktoré prechádza ku vzťahom, no tiež k otázkam a problémom života a smrti.

 

Pani Dana Hermannová, moderátorka a spravodajská hlásateľka, ktorá dodnes neľutuje nič z toho, čo počas osudových dní augusta 1968 vyhlásila pred televíznymi kamerami. Je pyšná na to, že nepodľahla nasledovnému politickému nátlaku. Patrila k známym tváram Slovenskej televízie. Do roku 1966 robila programovú hlásateľku, a august 1968 ju zastihol ako spravodajskú hlásateľku, odkiaľ musela odísť pod namierenými samopalmi okupantov a ďalších desať dní pokračovať v ilegálnom vysielaní z utajených miest. Mohla sa vrátiť späť do spravodajstva, ale za cenu hlásenia správ, ktoré by vyhovovali vtedajším normalizátorom. Nebola ochotná zo svojho názoru ustúpiť a tak dostala okamžitú výpoveď. Pred televíznu kameru sa mohla vrátiť až v roku 1989, po viac ako 20 rokoch.

 

V trinástom roku sadenia stromov vďaky osobnostiam sme sa rozhodli vybočiť z tradície a tohtoročný strom venovať už viac ako 13 tisíc obyvateľom Slovenska, ktorí podľahli nám desaťročia neznámej hrozbe s názvom COVID-19. Aj voľbou stromu sme vybočili z tradície a zvolili sme platan, ktorý tak symbolicky nahradí vysychajúci platan určený na výrub.
Voľakedy tí, ktorí prežili, stavali obetiam epidémií morové stĺpy. Dnes súčasným obetiam sadíme ako spomienku platan.

 

Branislav Tvarožek sa v Slovenskom národnom povstaní v roku 1944 stal členom špecializovanej jednotky – vysokoškolského strážneho oddielu, ktorá sa podieľala na ochrane povstaleckých slovenských veliteľov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Po potlačení povstania bol zajatý, no zo zajatia sa mu podarilo ujsť a do konca vojny podporovať partizánov. Po nástupe komunistického režimu bol ako študent prvého ročníka Vysokej školy technickej zatknutý za to, že poskytol nocľah bratancovi, ktorý ilegálne opustil Československo a pôsobil v západných spravodajských službách. V zinscenovanom procese bol odsúdený na päťročný trest, ktorý si odpykal v pracovných táboroch. Je držiteľom ocenení Medaila prezidenta Slovenskej republiky, Biela vrana i Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

 

Janka Hrehorová v rokoch 2018 až 2022 pôsobila ako pravá ruka nášho petržalského starostu Jána Hrčku a už štyri roky predtým aj ako poslankyňa miestneho zastupiteľstva, pričom dlhé roky sa angažovala i v neziskovom a dobrovoľníckom sektore v snahe pomáhať tým, ktorí to potrebujú najviac. Na našom miestnom úrade následne pracovala v rámci kancelárie starostu a prednostu, pričom jej hlavnou agendou bola komunikácia s kolegami a kolegyňami z našich organizácií a koordinácia spoločenských podujatí vrátane jej obľúbených kultúrnych aktivít zeleného sídliska.

web od 2day