Kolektívne smútenie pôsobilo v minulosti ako terapia

Začiatok novembra je od nepamäti vyhradený spomienkam na drahých zosnulých.

Napríklad Kelti verili, že v noci z 31. októbra na 1. novembra sa duše mŕtvych vracajú do sveta živých, aby navštívili svojich blízkych. Keltský sviatok Samhein, ako tento deň nazývali, a jeho verzie si osvojili aj ďalšie národy a spomienku na zosnulých z pohanských tradícií  prevzalo aj kresťanstvo. Moderná doba mu síce vtisla punc komercie, no vo svojej podstate si Deň pamiatky (verných) zosnulých, alebo jednoducho Dušičky, stále zachovali svoj duchovný rozmer.  Od roku 998 sa slávia 2. novembra, hneď po „Všechsvätých” a o ich pôvode i zvykoch porozprávala etnologička Katarína Nádaská.

• Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, že na prelome októbra a novembra vlastne slávime sviatky dva. Dušičky a Všetkých svätých zvykneme často spájať. Pre poriadok – ako to teda vlastne je? 

Hoci keltské dušičky zvykli podľa legiend navštevovať príbuzných práve na prelome októbra a novembra, kresťanský svet 1. novembra oslavuje svojich svätých a na zosnulých si spomína až nasledovný deň. Oba sviatky sú však pripomienkou našich predkov – či už boli svätí, alebo nie. 

Sviatok všetkých svätých má korene v časoch rozpadu Rímskej ríše. V jej západnej časti boli postupne všetky pohanské chrámy zasvätené kresťanskému Bohu. Do najväčšieho chrámu Ríma, Panteónu, kresťania preniesli pozostatky všetkých mučeníkov, ktorí boli vyhlásení za svätých a premenovali ho na Chrám všetkých svätých. Pôvodne sa tento sviatok slávil v máji, no v 8. storočí ho pápež Gregor III. presunul na jesenné obdobie. 

Tradíciu Dňa pamiatky zosnulých započal v roku 998 benediktínsky opát Odillo v kláštore vo francúzskom Cluny. Večer z prvého na druhého novembra benediktíni vyzváňali a spievali žalmy za mŕtvych spolubratov a slúžili za nich zádušnú omšu. Tento zvyk sa rýchlo ujal aj u ostatných obyvateľov a postupne sa rozšíril do celého kresťanského sveta. V tento deň sa ľudia modlili za svojich zosnulých, aby im pomohli vyslobodiť sa z očistca. 

• Ako o predobraze Dušičiek sa hovorí o keltskom Samheine.

Kelti verili, že v období na prelome októbra a novembra majú duše mŕtvych možnosť vrátiť sa na tento svet – a bolo treba ich obdarovať. Na kopcoch sa pálili ohne, aby duše našli cestu. Zvyklo sa prestierať na večerné jedlo aj pre zosnulých, prípadne im nechávať na stole zvyšky večere, lebo sa verilo, že keby duše ostali lačné, po celý nasledujúci rok by plakali od hladu. Slovania v tento deň nechávali na hroboch medový koláčik, nejaké dušičkové pečivo alebo medovinu. A viete prečo je na cintorínoch tak veľa stromov? Lebo duša sa môže vrátiť na svet v podobe vtáčika – aspoň si to tak ľudia predstavovali –, tak aby si mala kde oddýchnuť. 

• Z čoho vyplynul zvyk zdobiť hroby?

Ešte začiatkom 20. storočia – a platilo to aj v obciach v okolí Bratislavy, vrátane Petržalky – boli hroby veľmi jednoduché. Išlo len o navrstvenú zem, kam na jar nasadili kvietky, ktoré vydržali až do zimného obdobia. V novembri sa hrob zazimoval – uložila sa naň čečina, mach, prípadne sa tam dal venček zo šišiek, alebo iných prírodných materiálov a zapálili sa jedna-dve sviečky. 

Postupom času sa začali na hroby dávať mramorové, alebo iné platne. Malo to aj praktický dôvod, keďže mladí často už nemali toľko času starať sa o hrob a vyzdobili ho práve na Dušičky.

• Podlieha aj pochovávanie módnym trendom?

Ak sa na staré cintoríny pozriete z výšky, uvidíte, že majú architektúru ako mestá. V strede je centrálny kríž, prípadne márnica alebo kaplnka, a potom lúčovito vedú uličky s hrobmi. Veď sa im aj hovorilo sväté mestá alebo svätá pôda svätých miest. 

Ako som už spomínala, kedysi boli hroby jednoduché. Slovania ich označovali balvanmi, tzv. žiaľnikmi. No ak aj boli zvonku skromné, dovnútra sa zosnulým ukladalo všetko, čo potrebovali na poslednú cestu a posmrtný život. Napríklad, keď zomrela matka pri pôrode a ani dieťatko nevydržalo, pochovali ich s džbánikom mlieka, aby malo čo piť na druhom svete. Kresťania do rakvy dávali pátričky (ruženec) a modlitebnú knižku. V rómskej kultúre sa dodnes zachovalo, že sa do hrobu dávajú peniaze, alkohol cigarety a podobne. 

A módne trendy… tie obvykle určovali  bohatí ľudia z miest, ktorí sú budovali pompézne rodinné hrobky, často vyzdobené sochami od významných umelcov tej doby. Zachovalo sa to dodnes, aj keď niektoré náhrobky už hraničia s nevkusom. Stačí si spomenúť na vygravírované podobizne zosnulých v životnej veľkosti, dokonca aj s autami, na ktorých jazdili.

• V minulosti, ale aj dnes si na cintorínoch môžeme všimnúť náhrobky s menami ešte žijúcich ľudí. Je to trochu strašidelný zvyk.

Aj mne to prišlo morbídne, ale keď som pred rokmi robila etnologický výskum, jedna pani mi povedala: „My sme si s mužom celý život šetrili na pohreb a na pomník. Tak ja som to dala spraviť tak, ako sme to chceli. Lebo ktovieako by to urobili deti.“ Ešte aj dnes nájdete starých ľudí, ktorí majú už pripravené oblečenie do truhly.

Nám sa to zdá čudné, ale kedysi bolo bežné pripravovať sa na smrť. Súviselo to so štýlom života, ženy zomierali pri pôrodoch, muži v boji, pri práci, mohol ich privaliť strom, zabiť kôň, veľa chorôb bolo smrteľných… Smrť skrátka ľudí nemohla zaskočiť. 

Navyše, kedysi spolu ľudia prežívali všetko, od narodenia po úmrtie. Ak človek zomieral, zišla sa pri ňom celá rodina, priatelia, modlili sa pri ňom, aby bol jeho odchod na druhý svet ľahší. 

• Hovoríte, že ľudí v minulosti smrť nezaskočila, ale to asi neznamená, že nesmútili.

Určite a malo to svoje presné pravidlá – napríklad: smútok štandardne trval rok až rok a pol. Ak ženy smútili kratšie, ohovorili ich, no pri mužoch sa to tak prísne nebralo. Počas tohto obdobia sa smútiacim veľa tolerovalo, pomáhala im celá dedina. Smútočnou farbou bola biela, zmenilo sa to až v 19. storočí, vplyvom mestského prostredia. Paradoxne, dve obce, Zliechov a Čičmany, si ako smútočnú farbu uchovali práve bielu.

Zaujímavosťou boli aj plačky. Tieto ženy vykladali nad hrobom lamentácie, v ktorých opisovali život zosnulého. V starších obdobiach si doslova drásali tvár – čím väčšmi si ju roztrhali, tým hlbší bol smútok. To vykladanie zostalo veľmi dlho, ešte v 60. – 70. rokoch sa to dalo priamo zažiť v teréne. Ten spoločný plač bol inak veľmi dôležitý. Lebo ten, kto smúti potichu, sa tým niekedy vnútorne trápi – takže to bol vlastne istý druh terapie. Tým, že prežívali tú smrť kolektívne, pomáhalo to všetkým.

 

 

„Nový“ petržalský cintorín

 

Kedysi sa budovali cintoríny okolo kostolov, keďže mŕtvi museli spočinúť v posvätenej pôde. Ale už stredovek sa začal potýkať s tým, že počet zosnulých rástol tak rýchlo, až nebolo možné pohrebisko ďalej rozširovať a bolo treba uvažovať, kam s ním. „Obzvlášť ak si uvedomíme – a to bol problém aj v Petržalke – že kostoly bývali umiestnené v samotnom centre dedín a miest, kde boli požiadavky skôr na výstavbu domov, než hrobiek,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská. 

Starý petržalský cintorín sa postupne presunul zo svojho pôvodného miesta medzi dnešnou Gercenovou a Daliborovým námestím na nové miesto, kde je dodnes. Dal meno aj susednej ulici – Hrobárska. Medzi jeho zaujímavosti patrí Pamätník padlých hasičov, hrobka jednej z prvých slovenských profesionálnych herečiek Ley Juríčkovej a sú tam pochované aj obete náletov na Dynamitku z 20. svetovej vojny – zväčša ide o matky s deťmi. 

Hoci v súčasnosti sa čoraz častejšie pochováva do tzv. kolombárií (miesto na ukladanie urien), podľa spoločnosti Marianum, ktorá petržalský cintorín spravuje, nie je problém s nedostatkom miest. V roku 2023 sa tam zatiaľ uskutočnilo tridsať pohrebov, v roku 2022 to bolo päťdesiatjeden, v roku 2021 šesťdesiatštyri pohrebov).

Cintorín je postupne obnovovaný. V roku 2019 bol opravený murovaný plot, v rokoch 2021 a 2022 zas Dom smútku – vrátane interiéru. Zároveň bolo preložené a dobudované nevhodne umiestnené stojisko na triedený odpad. V roku 2023 Marianum zrekonštruovalo vstupnú bránu, na budúci rok je plánované vybudovanie urnovej steny. 

 

Nestíhate? Hrob ozdobia za vás

 

Počas dušičkového obdobia – od 1. do 8. novembra – bude petržalský cintorín otvorený dlhšie, teda od 7:00 až do 20:00. Spoločnosť Marianum, ktorá cintorín prevádzkuje, pripravila aj niekoľko špeciálnych noviniek.

„Keďže sa na cintoríne v Petržalke nachádza stojisko na triedený zber odpadu, budeme tu podporovať triediace návyky u návštevníkov. Pri vyhadzovaní a triedení odpadu do polozapustených kontajnerov im budú nápomocní zamestnanci Marianum. Zároveň dostanú návštevníci praktickú príručku s radami, ako správne triediť cintorínsky odpad, ale aj s typmi alternatív, ako si vedia pripraviť výzdoby hrobov s ohľadom na životné prostredie,“ približuje Katarína Šemberová zo spoločnosti Marianum. 

Ako dodáva, cintoríny udržiavajú čisté a bezpečné priebežne počas celého roka, „mimoriadne úpravy cintorína teda na Dušičky nechystáme. Za účelom zvýšenia bezpečnosti a z dôvodu prevencie však plánujeme nasadiť protipožiarne hliadky.“

Keďže v dnešnej uponáhľanej dobe nie každý stihne vyzdobiť hroby svojich blízkych, Marianum ponúka zaujímavú službu.

„Prevádzkujeme dve kvetinárstva, v rámci ich ponuky je aj možnosť položenia kvetinového daru na konkrétne hrobové miesto a v deň presne stanovený klientom. Klient môže využiť aj zapálenie sviečky alebo kahanca. Rovnako vieme doručiť veniec v prípade, že sa nemôže zúčastniť osobne pohrebu. Fotodokumentáciu o vybavení požiadavky zasielame e-mailom,“ uzatvára Šemberová.

Martina Štefániková

Celý článok je súčasťou novembrového vydania samosprávnych novín NAŠA PETRŽALKA.