Najčarovnejší raper je stále v hre

Na svete – alebo prinajmenšom na Slovensku – existujú dva typy ľudí. Tí, ktorí si aspoň raz pustili na YouTube pieseň Som čarovný z dielne Viktora Kamenického a tí, ktorí ignorujú internet.

Ak práve čítate tieto riadky, predpokladáme, že patríte do prvej skupiny a možno vás už niekoľko rokov máta otázka – čo sa s “najčarovnejším raperom v hre” dialo ďalej?

Pre mnohých ste známy ako „čarovný“ – autor virálneho klipu a chytľavej – dovolím si tvrdiť – motivačnej piesne z roku 2011. Pri akej príležitosti vôbec vzniklo?
Videoklip Som čarovný – pre niektorých aj prvý slovenský „virál“ – bol výsledkom školského zadania z vysokoškolských čias, keď som bol študentom tretieho alebo štvrtého ročníka na Fakulte masmédií na Paneurópskej vysokej škole. Mali sme vytvoriť audiovizuálne CV, ktoré, ako názov napovedá, asi malo niečo o mne povedať.

A vy ste si povedali, že ste jednoducho čarovný.
Povedal som si, že čo by chlapec z Petržalky, ktorý má 22 rokov, potreboval chcel urobiť, aby to nejako podčiarkovalo jeho excentrickosť a veľmi špecifický zmysel pre humor, a zároveň povedalo niečo o tom, kým je. A toto mi prišlo ako funkčné riešenie, ktoré následne dopadlo tak, ako dopadlo.

Ako nám ukazujú štatistiky YouTube, kde v čase nášho rozhovoru svieti číslo 6,2 milióna pozretí, video zaujalo širokú verejnosť. Čo na to ale vaša vyučujúca?
Dala mi čmeliačika s hviezdičkou.Asi najprv nevedela, ako to presne uchopiť – či ide o recesiu, alebo to myslím smrteľne vážne. Predsa len rozdielne generácie niekedy narážajú na svoje limity. Nakoniec aj približne tretina internetových reakcií bola najprv – „čo?“. Časom však, verím, viacerí pochopili, že asi neašpirujem na to byť úspešným slovenským raperom. Ale aby sme sa vrátili k vašej otázke, v princípe bola asi vyučujúca spokojná.

Ako ste video nakrúcali? Nevyzerá to, že ide o freestyle rap natočený niekde v Petržalke na obyčajný mobil.
Pracoval som na tom so svojou spolužiačkou Kristínou Lévai – v tom čase sme boli veľmi dobrí kamaráti, a tak sme si navzájom vypomohli. Ja som jej pomohol s natáčaním a strihaním jej CV a ona mi pomohla s mojím. Niektoré veci mi teda natočila ona, podľa toho, ako som si to predstavoval, a niektoré som si natáčal sám.

A hudobný podklad?
Ani to sa nezaobišlo bez pomocnej ruky. A keďže Kristínin drahý brat Adam, ktorého asi viacerí poznajú pod umeleckým menom ADISS, je spevák a raper, mal som vďaka nemu nielen beat, ale tiež ma naučil „rapovať“ – aspoň v rámci možností – lebo nie som raper, keby si to náhodou niekto po vypočutí toho hitu nevšimol – a poskytol mi aj priestorna nahrávanie. Tiež sa mi podarilo presvedčiť Kristínu aj s jej mamou, aby mi na záver naspievali ženské vokály. Takže aj toto bola tímová práca.

Uverejnenie na YouTube bolo súčasťou zadania, alebo išlo o spontánny nápad?
Nebol som veľký zástanca optických médií, na ktorých sme vtedy odovzdávali záverečné práce – to sú – pre čitateľov, ktorí majú menej ako 21 rokov – DVD a CD. Prišlo mi to ako mrhanie materiálom, tak som si povedal, že pošlem vyučujúcej link na YouTube, tam to ostane a ona sa k tomu môže kedykoľvek dostať. Nezapatroší sa jej to medzi cédečkami v práci. Zdalo si mi to vtedy ako veľmi praktické a funkčné riešenie.

Napadlo vám, že sa ráno zobudíte a budete vidieť všade prezdieľané svoje video a pod ním množstvo komentárov? Nemátali vás myšlienky, čo si o vás ľudia pomyslia?
Vôbec. V tom čase to boli začiatky Youtube a doba bola úplne inde. Nie ako teraz, keď má nielen YouTube, ale aj patent na pravdu úplne každý a každý musí mať názor na všetko, lebo inak je považovaný za menejcenného. Vtedy nielenže k tomu nemal každý prístup, ale, myslím si, že ľudia si dávali aj pozor, čo a kam napíšu. To už, samozrejme, dnes neplatí. Nebál som sa, lebo veď som nemal čoho. Spravil som zábavný klip, ktorý nikoho neuráža, keďže si robím srandu sám zo seba.

Ako to vyzerá teraz, v dobe, keď naozaj všetci majú potrebu všetko komentovať a vaše video je stále dostupné so šiestimi miliónmi zhliadnutí? Čítate si občas aj dnes komentáre?
Dnes už mi to je jedno. Samozrejme, klamal by som, keby som povedal, že si sem tam neprečítam nejkýkomentár a nie som som z toho nervózny. Ale to je vec, s ktorou idete ďalej. Žiť v strachu je nešťastné.

Ako dnes vyzerá a kým je „čarovný“?
Stále excentrický, ale školskú lavicu vymenil za katedru. Primárne sa venujem totiž vysokoškolskej pedagogickej činnosti, zároveň na Paneurópskej univerzite pôsobím ako technický supervízor. Nazvali ma kreatívny producent – vskutku noblesná pozícia.
Zároveň spolupracujem s agentúrou Robert Slovák a jeho priatelia – v poslednom čase sa preslávila vitrážou v bratislavskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. So všetkými týmito pracovnými záležitosťami súvisia aj rôzne videá, fotografie a produkcia kadečoho. Čiže všetko, čo naznačovalo už asi aj to povestné video – viem si niečo vymyslieť i dať tomu formu, natočiť si to, postrihať.

Stretli ste sa v pedagogickej praxi s tým, že vás študenti identifikovali ako toho „čarovného“ a viditeľne to ovplyvnilo ich vnímanie vašej osoby?
To je asi otázka na študentov. Nemám na to urobený kvalitatívny výskum. Ale, samozrejme, ľudia, ktorí majú teraz okolo dvadsať, keď to prvýkrát mohli vidieť, mali koľko – desať rokov? Ak sa tak udialo, asi to na nich nejakým spôsobom vplýva a pamätajú si to a možno to aj berú, že „haha, smiešne“. Ale časom zistia, že som asi trochu iná osobnosť, ako tá v tom videu.
Možno to bude aj tým, že mám často siahodlhé monológy s mnohými cudzími slovami, ktoré dostanú do pomykova nejednu osobu. Zrazu sú totiž konfrontovaní s realitou a prichádza k AHA-momentu, kedy si uvedomia, že pred nimi nie je ten jednoduchý chlapec z Petržalky, ktorý urobil túzábavnú piesenku, ale človek, ktorý sa ich snaží niečo naučiť a tuší čo-to trebárs o kompresii dát.

Stalo sa niekedy, že ste od študentov dostali vypracované zadanie, v ktorom ste natrafili na odkaz na vaše video?
Nikto si to nedovolil! Ale nie. Predmet, na ktorom sme toto zadanie dostali, má stále na starosti pani doktorka Vavrová a ona sa mi nezdôverila s tým, že „počuj, niekto ťa cituje alebo parafrázuje…“ I keď..

I keď…?
Nedávno sa mi stala taká milá vec, že mi zavolalo neznáme číslo, a na druhej strane sa ozval pedagóg z Nitry, že či sa dovolal Viktorovi Kamenickému – autorovi pesničky Som čarovný. A ja že – „áno.“ Povedal mi, že má na starosti nemeckú triedu na gymnáziu a spoločne si dali výzvu preložiť ten môj komplikovaný text a la Hviezdoslav do nemčiny a vložiť ho do nemeckého kontextu. Teda namiesto Petržalky tam vložili berlínske geto, alebo čo. To mi prišlo celkom milé, takúto rovinu „vplyvu“ môjho videa som teda naozaj nečakal.

Okrem kreatívnej a pedagogickej činnosti stíhate byť aj súčasťou kultúrnej komisie v mestskej časti Petržalka. Prečo ste sa tak rozhodli?
Bol som oslovený, či by som mal o to záujem. A hoci nemám veľmi veľa času, prišlo mi to nielen ako dobrá skúsenosť, ale aj skvelá možnosť ako pomôcť svojmu „hoodu“ (slangový výraz pre štvrť, pozn. aut.) vo sfére, v ktorej čiastočne pracujem.

Splnilo to vaše očakávania?
Zatiaľ sme mali len pár stretnutí, na ktorých však prebiehala diskusia, čo je podľa mňa veľmi dôležitá vec v akejkoľvek komunite – vrátane domovej schôdze, ktorá, ako všetci vieme, vie byť fakt peklíčko. Tu ľudia počúvajú jeden druhého, a diskusia rešpektujúca rôznorodosť názorov je skvelým základom k pozitívnym zmenám pri čomkoľvek.

Ako rodený Petržalčan – alebo prinajmenšom človek, ktorý v Petržalke strávil pubertu a neušiel z nej ani po dovŕšení produktívneho veku – máte pocit, že sa táto mestská časť vyvíja pozitívnym smerom?
Ako človek, ktorý tu vyrastal v 90. rokoch, aj v kontexte toho, čo sa dialo v Slovenskej republike, som považoval Petržalku za veľmi nebezpečnú. A to sa výrazne zmenilo, čo určite vnímam ako pozitívum. Tiež mám pocit, že sa Petržalka postupne výrazne omladzuje. Aspoň v porovnaní s inými časťami, napríklad Ružinovom, čo vnímam ako bonus.
Ako obyvateľ Slnečníc tiež oceňujem, že sa pri ich výstavbe premýšľalo nad tým, pre koho túto časť stavajú. Občianska vybavenosť veľmi pripomína Petržalku, ktorá tu mala byť kedysi – taká, v ktorej sa ľudia radi stretávajú a tvoria komunitu.

Bavia ma ale aj drobnosti, ako napríklad obnovený murál na paneláku na Námestí hraničiarov, ktorý vidím vždy keď idem niekam autorbusmi 83 alebo 94. Myslím si, že to je zaujímavé pre každého, kto má aspoň nejaký záujem a cit pre umenie. Samozrejme, ako každý Petržalčan sa teším aj na električku, ktorá bude ďalším veľkým prínosom.

Dnes je moderné vytvárať remastrované verzie existujúcich piesní alebo si nejakým iným spôsobom pripomenúť ich okrúhle výročie? Premýšľali ste nad niečím podobným? Predsa len ubehlo už viac ako desať rokov od jej uverejnenia a fanúšikovia by to možno aj ocenili.
Rozmýšľal som nad návratom po desiatich rokoch, ale nakoniec ma to nejak prešlo. Ale možno dostanem krízu stredného veku, tá je za rohom, kúpim si kabriolet a poviem si , že teraz je ten čas. Nechávam tomu voľný priebeh.

Nikoleta Janková

Celý článok je súčasťou januárového čísla samosprávnych novín NAŠA PETRŽALKA.