Nie som promoplatforma pre knihy, ktoré treba predať

Oficiálne žije v Petržalke, ale neoficiálne tak trochu aj v iných svetoch. V tých knižných. Možno v nich žijete spolu s ňou na jej Instagrame a možno ešte len budete. O knihách i zelenom sídlisku sme sa porozprávali s Janou Šlinskou, ktorú takmer dvadsaťtisíc ľudí pozná skôr pod prezývkou dzejny.

Kedy sa začala tvoriť dnešná, verejne známa dzejny?
Pamäť mám mizernú, ale ak si mám spomenúť na prvý post, ktorý som na svoj instagramový účet pod týmto nickom vytvorila, to viem celkom presne. Bolo to v roku 2013. A aj viem, čo v ňom bolo, lebo to bolo hrozné – otrasná fotka naskladaných „odeoniek“ (knihy z vydavateľstva Odeon, pozn. aut.), medzi nimi autor Murakami, Murakami, Murakami a potom nejaké tri iné, naskladané na posteli.

Vtedy si asi nikto nepredstavoval, čo všetko pre naše životy môže táto sieť znamenať, takže si zrejme neriešila, s akým cieľom fotku uverejňuješ alebo či spĺňa nejaké štandardy…
Vtedy som to tak nebrala. Jednoducho som chcela fotiť, čo čítam, aby som to niekde mala uložené – taký trošku iný čitateľský denník. Bola tu nová sieť, ja som rada čítala a v istom bode som si uvedomila, že ma celkom baví knižky vizuálne zvečniť, nič viac. Zároveň si však myslím, že v tom čase takmer nikto nefotil knižky, minimálne na Slovensku nie. Nie ako dnes, keď si baby založia bookstagram, majú 120 followerov a už píšu vydavateľstvu, či nemôžu mať nejakú spoluprácu. O slove bookstagram sa ani nechyrovalo.

Takže si stála na jeho začiatku.
Dá sa povedať.

Kedy si si povedala, že „len tak“ odfotené knižky možno nebudú stačiť a nebolo by na škodu zamyslieť sa nad kompozíciou o niečo serióznejšie?
Ja síce vôbec neviem, ako tento nápad vznikol, ale keďže som vždy mala rada okrem knižiek aj kávu a koláče, asi sa mi to nejak prirodzene spájalo, čo sa odrazilo i na fotkách. Pripadalo mi to ako dobrý koncept. Zároveň to bolo jednoduché, lebo ide o veci, ktoré sa v mojom živote bežne vyskytovali, len ich stačilo cvaknúť na mobil.
Po čase som si začala uvedomovať, že sa mi páči konzistentnosť, ktorú príspevky vo feede vytvárajú. A myslím, že dnes to už je také moje poznávacie znamenie, vďaka ktorému, dovolím si tvrdiť, ma moji sledovatelia – aspoň tí dlhoroční – už v pohode rozpoznajú.

Vieš povedať, čo konkrétne – ak niečo také je – spôsobilo nárast tvojich sledovateľov? Alebo to bol len výsledok dlhoročnej práce a budovania „značky“?
Myslím, že to bolo spojením oboch faktorov. Jednak mám už tento profil cez desať rokov a počas toho mi rástla komunita naozaj veľmi postupne. Potom prišli časy, ktoré si možno niektorí už ani nepamätajú, že do stories si mohli tvorcovia obsahu pridávať linky na stránky, na ktoré chceli odkázať. Túto vymoženosť však mali len tí s 10-tisíc a viac sledovateľmi, čo ja som vtedy – asi po piatich rokoch tvorenia obsahu – nemala.

No a keďže v mojom prípade som nám všetkým chcela uľahčiť život tým, že by som knižky, o ktorých hovorím, pridávala rovno s preklikom na ne, trochu ma mrzelo, že túto funkciu nemám. Keď som o tom však napoly zo srandy a napoly vážne hovorila so svojou kamoškou Kristínou Tormovou, na ďalší deň mi venovala pár storiek a niektorí jej sledovatelia si ma našli.
Určite pomohlo i zdieľanie zo strany Zuzany Kovačič Hanzelovej, ktorej odporúčania sú vždy úprimné a nie iba náhodne zazdieľané fotky s nickom. To sú ale výnimočné, hoci významné situácie. Väčšina mojich sledovateľov je skôr výsledkom mojej dlhodobej aktivity.

Zmenilo sa po prekročení hranice 10-tisíc aj niečo viac, než len to, že si mohla do stories začať pridávať linky na knižky? Začala si napríklad viac premýšľať, čo s ľuďmi „za sklom“ budeš zdieľať?
Vôbec. Tým, že môj nárast sledovateľov je bežne veľmi pomalý a prirodzený, mám pocit, že ide o ľudí, ktorí sa stotožňujú nielen s mojím knižným, ale možno aj akýmsi hodnotovým rozpoložením. Vidieť to aj pri náročnejších témach, ako sú voľby či politika vo všeobecnosti, že ani napriek väčšiemu množstvu sledujúcich mi nechodí žiaden hejt. Je to také moje „safe space“, takže nemám žiaden mentálny blok, ktorý by mi bránil niečo postnúť.

Vôbec žiaden hejt? To už je hádam aj rarita.
No dobre, jeden mi prišiel do správy, keď som podporila Zuzanu Čaputovú vo voľbách. Na 20-tisíc followerov je to ako nič.
Počet sledovateľov poznáš. Poznáš aj počet knižiek, ktoré máš vo svojej knižnici?
V spoločnej knižnici s priateľom máme cca tritisíc kníh, no ten počet sa mení, keďže knihy prichádzajú a občas aj odchádzajú.

Máte ich ešte vôbec kam ukladať?
Musím priznať, že kníh sa zbavujem dosť ťažko. Väčšina ostáva doma, no keďže nemáme nafukovací byt ani knižnicu, občas ju musíme pretriediť a niektoré knihy posunúť. Najčastejšie rodine, občas využijeme službu Knihovrátok.

Ako pristupuješ k novým knihám? Kupuje si taký knižný influencer knižky alebo ich má neúrekom vďaka vydavateľstvám? Ostáva mu ešte voľná ruka pri výbere alebo je skôr otrokom?
Knihy si, samozrejme, aj kupujem, no je pravda, že väčšinu dostávam od vydavateľstiev. Za tie roky sa poznám už takmer so všetkými na trhu, no nefungujem ako promo platforma pre tituly, ktoré treba „predať“ – knihy si vyberám sama podľa vlastného vedomia a svedomia, a tak ich potom aj odporúčam.

Máš aj svoje naj?
Určite medzi ne patrí Malý život (Hanya Yanagihara). To je kniha, ktorá človeka rozseká tak, že ani nebude vedieť, ako sa volá. Ja som ju čítala dokonca dvakrát, čomu sa všetci čudujú, lebo je náročná aj na jedno čítanie. Ale okrem toho sú pre mňa akousi zárukou kvality Paolo Giordano Bruno, Stefánsson či napríklad Delphine de Vigan.

Vo všeobecnosti mám rada súčasnú svetovú literatúru a veľmi mi ladí aj česká. Autori a autorky sa mi zdajú vypísanejší než slovenskí. Osobne si myslím, že majú veľmi kvalitný stredný prúd typu Soukupová, Mornštajnová a podobne.

Koľko knižiek ročne prečítaš do konca?
Je to rôzne, ale zvyčajne sa to číslo pohybuje medzi osemdesiatimi až sto knihami.

Wow, niektorí sme radi, keď stihneme jednu mesačne. Máš recept na to, ako prečítať viac?
Všetko je to podľa mňa o prioritizácii. Nemám ani recept, a dokonca si ani nemyslím, že ovládam nejakú mágiu rýchločítania. Čítam úplne normálne, no to čaro je v tom, že často. Okrem leta trávim veľa času po práci a cez víkendy v knižkách. Proste, zatiaľ čo niekto ide večer von, ja namiesto toho doma čítam. V lete knihy radšej vymením za iné aktivity.

A čo teda ešte okrem čítania knihomoľka ako ty rada robí vo voľnom čase?
Asi najmä bicykluje, chodí do lesa, cvičí vo fitku a objavuje nové kaviarne s výberovou kávou.

Máš obľúbené miesta v Petržalke, kam chodíš načerpať nové sily?
Keďže rada bicyklujem, najčastejšie ma ľudia môžu stretnúť na hrádzi. Nielenže ju máme blízko domu, ale zároveň je to pre mňa istota, viem, koľko mi tam čo trvá, takže na ňu viem kedykoľvek vybehnúť bez stresu a užiť si jazdu osamote.

Je niečo, čo ti tu naozaj chýba?
Kaviarne s výberovou kávou. Je ich tu naozaj žalostne málo. (Smiech.)

Ešte ma zaujíma jedna vec. Tisíce čitateľov a čitateliek si chodia po inšpiráciu na čítanie k tebe. Kam chodíš po inšpiráciu ty, alebo podľa čoho si vyberáš knihu, do ktorej vložíš čas a energiu?
Pravdou je, že nechodím po knižné tipy na instagram. Asi to bude tým, že roky pracujem v knižnom svete a zároveň mám veľa načítaného. Mám prehľad a viem si vybrať napríklad podľa vydavateľstiev, celkom dobrý odhad mám aj podľa anotácií. Knižiek, v ktorých som sa sklamala, alebo som ich, nebodaj, nedočítala, je fakt málo, hoci aj také sa našli a asi ešte aj nájdu.

Nikoleta Janková