Petržalskí úradníci medzi nami: Keď treba pozbieram aj smeti

Tušili ste, že napríklad také trojdňové Dni Petržalky sa pripravujú už deväť mesiacov vopred? A viete si predstaviť, koľko telefonátov treba absolvovať, koľko e-mailov odoslať, koľko stretnutí zvládnuť (a koľko káv počas nich vypiť!), aby sa na pódiu a všetkých ostatných stanovištiach predstavili tí, ktorí vám dvihnú nielen náladu, ale aj ruky nad hlavu? Petržalka žije kultúrou 365 dní v roku. O to, aby si na najľudnatejšom sídlisku v strednej Európe každý našiel to svoje orechové, sa od januára 2024 stará nová koordinátorka kultúrnych podujatí Barbora Šaling Legényová.

Takže, ak by si to mala zhrnúť, čo všetko patrí do tvojej pracovnej agendy?
Stručne povedané – realizácia a kontrola realizácie kultúrnych podujatí v Petržalke. Či už sú to Dni Petržalky, Vianočná Petržalka, Leto na Draždiaku, ktoré robíme spoločne s Kultúrnymi zariadeniami Petržalky, Seniorfest, ale napríklad aj program pre jubilantov, slávnostný ceremoniál odovzdávania ocenení Osobnosť Petržalky – skrátka všetko, čo sa týka, alebo sa aspoň dotkne – kultúry – tam som ja a musím niečo vymyslieť. (Smiech.)

V Petržalke sa toho v kultúre deje veľa a ty si na to všetko na referáte sama. Stíhaš?
Jasné, že by sa zišli ľudia. Ale vlastne na to nie som úplne sama, pretože na miestnom úrade je dosť ľudí, ktorí mi ochotne pomôžu. Nedávno sa stala mojou pravou rukou kolegyňa Miška Kochanská. Stará sa najmä hudobníkov a o činnosti, ktoré až tak neobľubujem. (Smiech.) Zároveň úzko spolupracujem s Kultúrnymi zariadeniami Petržalky (KZP), s ktorými sa dokážeme vynikajúco zladiť a niečo pekné spolu vytvoriť. Práve vďaka tejto spolupráci si môžu Petržalčania a Petržalčanky užívať vianočné trhy na Námestí republiky či Mikulášsku jazdu.

Do tímu „petržalských úradníkov“ si nastúpila tento rok v januári. Čo ťa prilákalo?
Mňa to ku kultúre ťahá odmalička. Sama som vyštudovala operný spev na bratislavskom konzervatóriu a potom som ho nejaký čas aj učila. Po materskej ma zlákala reklama a marketing, pôsobila som ako account manager v reklamnej agentúre. Uplynulo ďalších pár rôčkov, keď som si povedala, že už stačilo a že sa chcem vrátiť naspäť ku kultúre, k umeniu – no a zhodou okolností som práve vtedy našla túto ponuku a zistila som, že toto je to, čo chcem robiť. A som tu!

Splnila práca, ktorú pre Petržalku robíš, tvoje očakávania?
Áno, presne to, čo som si predstavovala, že tu budem robiť (ale aj moje všeobecné očakávania od takéhoto typu zamestnania), sa splnili. Páči sa mi, že moja práca je rôznorodá. Organizujeme veľa rozličných typov podujatí – spevácke, divadelné, hudobné, tanečné –, pre celú škálu ľudí – deti, dospelých, seniorov. Na každom podujatí musí človek premýšľať a koncipovať program tak, aby zaujal.

Program, to je to, čo vidia ľudia, ale v skutočnosti je za tým mnoho ďalších vecí – čo všetko a čo z toho robíš ty?
Predovšetkým musím vymyslieť program a zostaviť ho tak, aby si tam každý niečo našiel. Napríklad na Dňoch Petržalky v tomto smere spolupracujeme s agentúrou, ale na ostatných podujatiach je to vyslovene moja práca. Musím vybaviť postavenie pódia, dohodnúť a zazmluvniť ďalších účinkujúcich, ak ide o exteriérové festivaly s občerstvením, ako napríklad Veľkonočná alebo teraz Vianočná Petržalka, musím pripraviť rozvrhnutie stánkov. Čiže riešim všetko – od brigádnikov, cez dodávateľov po umelcov. Vždy je to, samozrejme, v spolupráci s KZP, makačmi, úradom, Knižnicou Petržalka.

Čo je na tom pre teba najťažšie?
Úprimne? Strašne nerada robím zmluvy a objednávky! (Smiech.) To je niečo, čo ma vážne nebaví. Písať, kontrolovať… všetky tie administratívne nevyhnutnosti. Ja mám najradšej komunikáciu, vybavovanie, hľadanie, vymýšľanie, riešenie programu; toho, čo chceme v rámci podujatia ukázať, predstaviť – to ma baví. Baví ma stretávať sa s novými ľuďmi, rada s nimi interagujem.

Čo bola pre teba zatiaľ najväčšia výzva?
Najväčšou výzvou je asi vždy konkrétne podujatie, ktoré pripravujem. Napríklad teraz máme v plnom prúde Vianočnú Petržalku, ale už sa pripravujeme na fašiangy, premýšľame, čo by sme ponúkli v rámci Veľkonočnej Petržalky, chystáme ďalší ročník Majálesu, ktorý sme obnovili po dlhšej prestávke v roku 2024.

Na podujatiach z dielne petržalskej samosprávy sa zúčastňuje veľa ľudí. Počúvaš a inšpiruješ sa aj ich nápadmi, požiadavkami?
Určite! Ľudí sa vždy pýtam, čo sa im páčilo a čo by naopak zlepšili, pridali. Spätná väzba je pre mňa nesmierne dôležitá, aby sme boli stále lepší. A pýtam sa nielen divákov, ale aj účinkujúcich.

Je niečo také, čo sa najčastejšie opakuje ako výčitka?
Krátky program – chceli by, aby trval dlhšie! (Smiech.) Ale dosť sa nám opakuje aj to, že ľudia nevedia o pripravovaných podujatiach dostatočne vopred, takže sa snažíme zlepšovať informovanosť. Touto cestou by som chcela Petržalčanov o niečo poprosiť: viem, že sa občas hneváte, že vám lepíme oznamy na vchodové dvere, ale pre niektorých je to jediná možnosť, ako sa o týchto našich podujatiach môžu dozvedieť, keďže nevyužívajú internet. Takže, prosím, buďte zhovievaví, a tie naše letáky nestrhávajte.

Na rozdiel od hlavného mesta Petržalka robí program často komerčnejší, povedzme pre masy. Neplánujete sa sem-tam zamerať na niečo náročnejšie, alebo špecifickejšie?
Na toto sa sústreďujú KZP – Dom kultúry Zrkadlový háj, Dom kultúry Lúky, Cik Cak Centrum. Organizujú veľa podujatí, ktoré sú, povedala by som, pre špecifického, náročnejšieho diváka – či už sú to jazzové koncerty, divadelné alebo filmové predstavenia. Knižnica napríklad pripravuje úžasnú sériu prednášok v rámci projektu Petržalská univerzita vzdelávania, naše kiná sú zasa súčasťou prehliadky oceňovaných filmov z významných festivalov v Benátkach, Berlíne a v Cannes – Be2Can. Takže ja som presvedčená, že v Petržalke si každý nájde to „svoje“ podujatie.
Okrem stretnutí a „papierovania“ občas musíš robiť aj činnosti, ktoré úplne nevyplývajú z náplne tvojej práce.

Pravdou je, že občas nastanú situácie, kedy sa človek musí zapojiť aj do činnosti, ktorá na prvý pohľad s jeho pozíciou nesúvisí. Ale keď treba, tak treba. Takže už som napríklad aj zbierala smeti po podujatí, upratovala som, dekorovala, varila kávu, moderovala… Skrátka, keď to nemá kto urobiť, tak to urobím ja. Ale neprekáža mi to. Nie som z tých, ktorí len rozdávajú pokyny. Keď chcem, aby podujatie dopadlo dobre, tak aj to k tomu patrí.

Čo ťa za ten rok v petržalskej kultúre potešilo či zaujalo najviac?
Samozrejme, že topka tu v Petržalke sú Dni Petržalky. Aj keď naozaj, po tých troch dňoch sme vypľutí a unavení (pre nás, organizátorov, to v skutočnosti nie sú len tri dni). Ale keď vidíte, že ľudia odchádzajú spokojní a šťastní, tak vás to znova nabije energiou. Mne osobne sa veľmi páčil aj obnovený Majáles, kde nás všetkých veľmi príjemne prekvapila účasť a záujem Petržalčanov.
A ešte niečo ma veľmi milo prekvapilo – to, ako Petržalka miluje folklór. Keď si vezmete, koľko tu máme súborov, skupín, ktoré sa folklóru venujú, alebo aký ohlas a silnú tradíciu tu majú Večery autentického folklóru. Sála DK Zrkadlového hája býva okamžite po ohlásení termínov vypredaná… Folklórne vystúpenia sú v podstate na každej väčšej akcii. Úprimne, na Petržalku by som to nepovedala. Neviem, možno je to preto, že tu žijú ľudia z rôznych kútov Slovenska, ktorí si priniesli „svoje dedičstvo“ a hýčkajú si ho.

Tento rok sa v Petržalke obnovil Majáles, začala sa písať tradícia Veľkonočnej Petržalky. Chystá sa aj v roku 2025 niečo nové?
Chceme to urobiť tak, aby bol tradičnými podujatiami pokrytý celý rok. V januári pripravujeme maškarný ples, vo februári fašiangy – ale tentoraz vo veľkom štýle, so sprievodom v maskách, ktorého sa môže zúčastniť každý, kto bude mať chuť. Pôjde sa od Technopolu smerom k DK Zrkadlový háj, budú sa rozdávať šišky a pri Zrkadlovom háji, na tom námestíčku, bude aj zabíjačka, kde budú môcť Petržalčania ochutnať rôzne zabíjačkové špeciality. No a nasledovať bude Veľkonočná Petržalka, Majáles, Dni Petržalky a tak ďalej.

Ostáva ti pri tom všetkom organizovaní a stretávaní sa čas na nejaké záľuby?
Ja mám dve deťúrence a ten voľný čas venujem im. Obe sú dosť akčné, syn Matúš sa venuje športu, hlavne futbalu, dcéra Sára sa našla skôr v umení – takže moje víkendy (pokiaľ nie som na nejakom petržalskom podujatí), to sú buď zápasy alebo predstavenia. Ale veľmi radi chodíme na stredné Slovensko, do Svätého Antona, za mojimi rodičmi.

A čo operný spev? Na ten si úplne zanevrela?
Ešte si niekedy zaspievam. Ale doma nie, tam to mám zakázané. (Smiech.) Ale rada si občas zahrám na klavíri…

Takže neľutuješ, že si si nevybrala umeleckú kariéru?
Nie, som rada, že som sa rozhodla ísť inou cestou. Ja som si po tých šiestich rokoch na škole povedala, že toto asi nechcem robiť. Po škole som veľmi chcela robiť sociálnu kuratelu, tak som išla študovať do Trnavy sociálnu prácu. Ale dostať sa po škole do tejto brandže, to bolo v tom čase nemožné, pretože nás bolo naozaj veľa absolventov. Tak som dvanásť rokov učila spev, klavír a hudobnú teóriu. Potom prišli mamičkovské povinnosti, a po šiestich rokoch som začala pracovať v marketingu – až kým som nezakotvila v Petržalke, v kultúre.

Mimochodom, pomáhajú ti tvoje skúsenosti z marketingu – a operného spevu – v tvojej súčasnej práci?
Aj keď sa to nezdá, je to veľmi dobré prepojenie – marketing a hudobné vzdelanie. Totiž na jednej strane musím byť dobrý vyjednávač, napríklad, keď potrebujeme získať sponzorov – vtedy využívam marketing. A keď nám zasa chodia ponuky od rôznych začínajúcich kapiel, dokážem posúdiť ich hudobné kvality. A má to aj ďalšiu výhodu: keď robíme hudobné vystúpenia, môžem sa niekedy miešať aj do práce zvukárov. Takže to nebolo úplne márne. (Smiech.)

Martina Štefániková