Poznajú príbehy mladých Petržalčanov

„V KASPIAN-e si nezatvárame oči pred ťažkými témami.“

Hovorí jedna zo zakladateľov občianskeho združenia Marína Bartoňová.

Občianske združenie KASPIAN – vrátane rovnomenného klubu – funguje v Petržalke od roku 1997. Pokojne môžeme povedať, že v divokých 90. rokoch boli pre deti a mladých od 10 do 23 rokov oázou normálnosti v petržalskej džungli. Situácia sa už za tie roky síce zmenila a aj problémy tínedžerov sú trochu iné – KASPIAN s ich riešením pomáha stále. O tom, čo všetko pre mladých robí osem sociálnych pracovníkov, psychológov a špeciálnych pedagógov v klubovni na Furdekovej, ale aj mimo nej, sme sa zhovárali s Marínou Bartoňovou. 

• KASPIAN ste založili pred 28 rokmi. Zdá sa až neuveriteľné, že stále funguje.

Áno a stále sme v Petržalke, len sa presúvame. Tu, na Furdekovej ulici sme od roku 2016. Budovu máme v prenájme, museli sme tu urobiť veľkú rekonštrukciu, ale oplatilo sa. Je to výborné miesto, lebo zahŕňa relatívne veľkú spádovú oblasť – v blízkosti máme až štyri základné školy, Pankúchovu, Dudovu, Lachovu a Gessayovu. Aj keď sme tu k dispozícii pre deti a mladých od 7 do 23 rokov, gro našich klientov je aktuálne práve zo základných škôl.

• Prečo do KASPIAN-u chodia? Zahrať sa, poradiť sa?

Základ je, že tento priestor je atraktívny, ponúka veľa možností na trávenie voľného času a najmä – je bezpečný. Teraz v zime máme dosť detí, ktoré chcú byť mimo bytov, ale vonku je chladno, tak prídu k nám. K dispozícii máme veľa interiérových športov – vrátane lezeckej steny. A sme v areáli detského ihriska, takže tu nájdu tiež hokejky, lopty, bránky, ktoré im požičiavame – niekedy aj mimo otváracích hodín. 

• Vyzerá to, že vlastne suplujete družiny…

Čiastočne áno, veľa detí nás začne navštevovať od piatej triedy, kedy už nechodia do ŠKD (školský klub detí, pozn. aut.) a nevedia, čo s voľným časom. Na druhej strane je výborné, že sú ešte zvyknutí fungovať v partiach. A to je aj jedna z hlavných tém, ktoré posledné roky riešime. Hovorí sa, že deti majú slabé sociálne vzťahy a sú veľmi individualizované… 

• A to je teda vašou náplňou – spájať deti na základe nejakých spoločných záľub?

Úplne tým najširším poslaním je prevencia. Prevencia rôzneho rizikového správania, s ktorým môžu v období dospievania prísť do kontaktu. My im tu ponúkame bezpečný priestor, kde môžu tráviť voľný čas a nemusia byť na ulici. Hoci – pre mňa ulica vôbec neznamená zlo. Keď deti vedia tráviť voľný čas vonku v zdravých rovesníckych vzťahoch, tak to je najlepšia prevencia. A Petržalka je v tomto smere ponúka množstvo príležitostí. 

• Keď je to teda problém, vy ich to tu aj nejako učíte – tráviť spolu čas, socializovať sa, vediete ich k tomu?

Náš program nie je nejako štruktúrovaný v zmysle – toto tu dnes robíme a keď sa nezapojíš, nemáš tu čo robiť. Veľakrát niečo organizujeme a koho to zaujíma, ten sa pridá. Robíme workshopy, súťaže, kvízy, každý týždeň máme spoločné varenie. S deťmi pripravujeme jedlo, ktoré potom spoločne zjedia. 

Mnohí prídu, aby sa u nás stretli s kamarátmi a majú vyslovene vymyslené, čo tu budú robiť. To je situácia, do ktorej vôbec nevstupujeme. Ak to robia spôsobom, ktorý je zdravý, nikoho nerušia, neohrozujú, tak to je úplne najlepšie, čo môže byť. Deti vedia samé nadizajnovať aktívny program, nepotrebujú k tomu viesť krok za krokom.

• Neprekáža deťom, že ste starší ako oni? Veria vám, berú vás?

Deti veľmi pozorne skúmajú, či sme dôveryhodné osoby. Prichádzajú za nami najprv s bežnými vecami – čo bolo v škole, že sú naštvaní na učiteľov… – a keď sme ochotní ich počúvať, hovoriť o témach, ktoré sú pre nich v ten deň vážne, postupne sa nám zveria aj s vecami, ktoré nemajú s kým riešiť. Máme tím, ktorí je pripravený zvládnuť s deťmi a mladými aj náročnejšie témy.

• Ako sa deti dozvedia, že ste tu pre nich?

Väčšinou cez priame kontakty, cez rovesníkov. Keď chodíme po školách v rámci nášho preventívneho projektu o návykových látkach, stretávame deti, ktoré nás poznajú či už z klubu, alebo spoznajú našich terénnych pracovníkov. Ak sú z Petržalky, pozveme ich, aby prišli, ak sú zo vzdialenejšej lokality, majú možnosť využiť naše online poradenstvo. Na Instagrame prinášame príspevky ohľadom rizikového správania, duševného zdravia a štyrikrát do týždňa s nami môžu hovoriť cez online chat.

• Pracujete iba tu, v klube?

Jedna časť našej činnosti je práca v klube, ale okrem toho robíme aj terénnu prácu. Časť kolegov pôsobí celoročne iba v uliciach mesta. Veľa pracujú na športoviskách Petržalky, máme v správe skatepark na Markovej a teraz začali chodiť aj do nového skateparku pod Most SNP. Prechádzajú aj určité zóny, o ktorých vieme, že sú problémové, že sú to zašivárne – napríklad lesík, kde sa veľa experimentuje s drogami a podobne. Naši pracovníci sú tam pre deti, keď potrebujú s niekým zdieľať svoju radosť ako aj vo chvíľach, keď im je ťažko a potrebujú poradiť. V lete stretnú tridsať až päťdesiat detí a aj jar a jeseň sú veľmi silné. Stáva sa, že mladí sú pri Draždiaku, spoločne vypijú nejaký alkohol, a potom idú popri kanáli a pri skateparku im dôjde dych. Napriek tomu, že týchto mladých nepoznáme, terénni pracovníci sú pripravení im pomôcť. 

• Spomínali ste projekt pre školy o návykových látkach…

Pre školy v Petržalke, ale aj v rámci Bratislavského kraja robíme dvojdňové workshopy – jeden modul máme pre 7. – 9. ročník ZŠ a druhý pre stredné školy. Je to na tému návykových látok napríklad o alkohole, nikotínu, marihuane, či enfergeťákoch. Nerobíme prevenciu s ambíciou, aby deti nikdy nebrali drogy, nemáme priestor, to sú väčšinou výsledky dlhoročných intenzívnych programov. My chceme, aby mali po našom workshope dostatok informácií, keď do toho experimentovania náhodou pôjdu, respektíve, aby to odsunuli na čo najneskôr. Na základných školách sa vôbec nebavíme o závislostiach, iba keď sa pýtajú. Je to pre nich strašne vzdialené, v podstate nezaujímavé, necítia sa tým byť ohrození. 

• Na stredných školách to už asi nestačí.

Tam už hovoríme o prevencii pri drogách, o ktorých vieme, že sú v súčasnej dobe aktuálne – fentanyl, pervitín, kokaín… a potom nové drogy, ktoré si mladí ľudia kupujú aj cez internet. 

• Ako prebieha taký workshop?

Veľmi interaktívne. Používame okuliare, ktoré vizuálne vnímanie po požití drog. Využívame ich napríklad na to, aby si žiaci a študenti nacvičili stabilizovanú polohu. Skúšajú, či by to zvládli a zažijú si, že je veľmi komplikované, hoci len vyťukať číslo na záchranku.

Takto podprahovo im vlastne odovzdáme informáciu, aby nepodľahli nátlaku, keď príde k situácii, že sa ocitnú na večierku alebo s partiou a kamaráti na nich budú tlačiť, aby vyskúšali drogy s nimi. Hovoríme im tým, že ak to neurobia, nebudú tí slabí, ale naopak tí silní, lebo v prípade, že by sa niekomu niečo stalo, budú schopní pomôcť. No a pre tých, ktorí majú tendenciu tlačiť, to zas môže byť informácia: netlačte na nich, lebo môžu byť tí, ktorí vám pomôžu. 

Samozrejme, netvrdíme, že po našej prednáške deti prestanú experimentovať s drogami, ale veríme, že niečo  užitočné v nich ostane. Že možno vďaka tomu experimentovanie oddialia – každý mesiac, každý rok v tomto veku je plus – a budú mať dosť informácií, aby neurobili zlé rozhodnutie.

• Pomáhajú vám nejako v tejto práci aj školy?

Je veľmi dobré, že vznikli školské podporné tímy – aspoň v Bratislave je na takmer každej základnej škole psychológ, a na stredných školách väčšinou tiež. Komunikujeme s nimi, zúčastňujú sa aj na niektorých našich hodinách, aby si pozreli, ako s deťmi a mladými pracujeme, o čom sa bavíme. Lebo oni potom na školách ostávajú a s deťmi ďalej pracujú. Niektoré školy nás následne požiadali, aby sme im v tejto téme vyškolili psychológov aj učiteľov. Preto plánujeme pre nich už počas tohto leta workshopy.

• Pracujete aj s rodičmi?

Niekedy nás kontaktujú a v piatky máme priestor na individuálne konzultácie. Veľakrát ich osloví, že pracujeme s témou návykových látok, či radikalizácie. V priebehu poradenstva sa často ukáže, že sú za tým aj ďalšie témy. Preto sme sa rozhodli, že koncom februára vyskúšame urobiť workshop pre rodičov. Sme zvedaví, či prídu. Verím, že im máme čo ponúknuť. Máme veľa informácií od detí a mladých a máme spôsob, metodiku, ako sa s nimi o tejto téme baviť – hlavne vo fáze experimentovania a v začiatkoch užívania.

• Za to obdobie, čo to robíte – čo sa zmenilo?

Ja som tu bola pri zakladaní klubu a podľa mňa je teraz Petržalka oveľa, oveľa lepšie miesto pre život, ako bola v 90. rokoch. Deti z toho obdobia žili v rodinách, kde bola téma drog živá. V Petržalke je napríklad veľa veľkých bezpečných plôch a veľa športovísk, a to je z hľadiska prevencie z nášho pohľadu veľmi pozitívne.

A čo sa ešte podľa mňa veľmi zmenilo, je to, že ľudia sa menej boja púšťať deti von. Asi aj preto, že v rámci Petržalky ešte stále môžu objavovať veľké územia bez toho, aby prešli cestu. To nájdete v máloktorej mestskej časti. 

• A čo deti, tie sú tiež iné?

Dnešné deti sú vystavené množstvu podnetov. Niekedy sa nám stáva že rodičia, možno preto, že nechcú opakovať niektoré výchovné vzorce svojich rodičov, sú veľmi neistí v svojej rodičovskej roli a deťom nechávajú priveľa priestoru a menej hraníc. Na prvý pohľad to vyzerá výborne, ale súčasne tieto deti musia rozhodovať o veľkom množstve vecí a to vytvára veľkú záťaž a stres. Keď majú deti nastavené hranice, tak je to vytvára istotu a bezpečie. Ak rodič povie: takto sme sa spolu dohodli, a od tohto neustúpime, pretože si myslíme, že takto je to pre teba bezpečné / pre nás ako pre rodinu. Napríklad máme nejaké časy, kedy máš prísť domov, máš sa ozvať, keď ostaneš dlhšie, odkomunikuješ si s nami, keď niekam chceš ísť. To nemusí byť direktívne, môže to byť úplne normálne, láskavé, skrátka výsledok vzájomnej komunikácie. 

• Objavili sa nejaké problémy, ktoré sú vypuklejšie než kedysi?

Čo vnímame ako problém, že vidíme deti vo veku 12-13 rokov, ktoré majú radikalizované postoje. Takže toto je veľká téma a aj bude, ak bude pretrvávať súčasná nálada v spoločnosti. Na deťoch sa to veľmi premieta. Deti vedia málo o histórii, často nám začnú hovoriť akoby fakty, ale je zjavné, že nemajú pravdivé informácie, nepoznajú historické fakty. Napríklad kolega Michal Berta je na túto tému veľmi citlivý, používa vo svojej práci v teréne komiksy, ktoré vysvetľujú dejiny nášho regiónu. Takže bavíme sa trochu aj o histórií. Nebránime sa žiadnej téme, snažíme sa otvorene a pravdivo hovoriť o témach, ktoré sú pre mladých dôležité. 

Martina Štefániková

 

Článok je súčasťou februárového čísla samosprávnych novín Naša Petržalka.

#nasapetrzalka