Budúcnosť je alternatívou Petržalky – slovo starostu k nosnému dopravnému systému

Nežijeme ani pokojné ani príjemné dni, lebo v ostatných dvoch – troch týždňoch sú Petržalčania traumatizovaní vyhliadkami na zmenu či úplné zničenie pomyselného centra našej mestskej časti. Hovorí sa o rúbaní tisícov stromov, o budovaní priam diaľnice cez Petržalku, o znehodnotení životného prostredia, o likvidácii Chorvátskeho ramena a podobne.

Veľmi citlivo vnímam všetky diskusie, či už na sociálnych sieťach, na internete, v médiách, čítam blogy, pozorne som si pozrel aj tzv. anketu, ktorú spustili ochranári, či petíciu, ktorú organizujú.

Chaos, jednostrannosť, strašenie

Úprimne mi je ľúto, že záležitosť tak veľkého rozsahu sa zužuje iba na jeden či dva aspekty. Ide totiž o projekt, ktorý má mať dosah takmer na každého Petržalčana, a to nie iba dnes, ale najmä v budúcnosti. Je to investícia, o ktorej sa desiatky rokov len hovorí a ktorá svojou formou i obsahom presahuje mnohé z tých, ktoré Petržalka doteraz zažila. Diskusii zatiaľ chýba odborná kvalifikácia, profesijný nadhľad, odstup, komplexnosť problematiky, časová kontinuita, ale predovšetkým politická zodpovednosť. Preto neprekvapuje, že vytrhnuté detaily, šermovanie nedôveryhodnými údajmi – číslami, percentami a grafmi – sa povyšuje na podstatu. Jednostrannosť sa cielene, a predovšetkým hrmotne za podpory centrálnych médií, podsúva Petržalčanovi ako výsledok dialógu celej Petržalky. Absencia úplných informácií je príčinou toho, že sa jednoduché priania formulujú do okamihových, výsostne subjektívnych alternatív riešení a ďalekosiahlych rozhodnutí, čo Petržalka má či nemá mať. A veľmi zjednodušene – aj prečo. A to bez potrebného poznania výhod a nevýhod navrhovaného nosného dopravného systému a ich vzájomných súvislostí.

Žiaľ, k názorovému a emotívnemu chaosu a fámam o ničení a likvidácii prírody, a tým i ohrozeniu zdravia a životov Petržalčanov, prispelo i hlavné mesto a jeho predstavitelia svojou váhavosťou a nerozhodnosťou postaviť sa k problému priamo a včas. Mám na mysli prezentáciu prvej i druhej etapy nosného dopravného systému v Petržalke. Kým tá prvá mala znaky konšpirácie, druhá sa zasa zbytočne a bezdôvodne odďaľuje, čo nejedného Petržalčana frustruje a vnucuje mu pocit, že ho niekto úmyselne a cielene zavádza. Takto predsa nemá, ba dokonca nesmie fungovať otvorená samospráva na úrovni mesta, jeho zvolených predstaviteľov i magistrátu ako výkonného aparátu.

Diskusii s občanmi sa nemožno vyhýbať. Zámery, vízie, projekty, etapy realizácie výnimočnej investície treba vysvetľovať, získavať pre ňu spojencov. Projekt budúcnosti a jeho potrebnosti pre Petržalčanov treba riadne a zrozumiteľne zdôvodniť. Odpovedať na otázky, i keď sú akokoľvek nepríjemné. Pokiaľ tak mesto a jeho najvyšší zástupca nerobí, je to voda na mlyn určitému skupinovým záujmom, ktoré vôbec nemusia byť záujmami väčšiny Petržalčanov. Petržalka nemá 5, ani 500 ani 1500 trvale bývajúcich obyvateľov, má ich vyše 100 000… A tak sa stalo to, že verejnosť je zahlcovaná dezinformáciami a špekuláciami niekoľkých aktivistov – a ľudia, ktorí projekt ani nevideli, vyslovujú svoje konečné riešenia. To však už nemožno prehliadať, ani byť k tomu ľahostajný.

Nie sme tu len my, a nie iba dnes

Možno niektorí odmietnu moju úvahu, ale my dnes nestojíme pred otázkou, či chceme v Petržalke park alebo električku a cestu, pretože takáto možnosť nie je ani v ponuke. Ak sa Petržalčana (ale aj Malačana, Košičana, Zvolenčana) spýtate takto, takmer každý odpovie v prospech parku. Aj ja. Dnes však musíme hovoriť o tom, ako sa prepravia obyvatelia i návštevníci Petržalky z jedného konca na druhý, keď ich má pribudnúť minimálne 20 tisíc na juhu a ďalšie tisíce na súčasných Kapitulských poliach, výhľadovo na území niekdajšej Matadorky, či už aktuálnej Petržalka City a v ďalších lokalitách. Petržalka sa bude rozvíjať smerom von zo súčasných hraníc a terajšie dopravné a prepravné možnosti svojou kapacitou nebudú stačiť. Nestačia už dnes, ani zajtra, a už vôbec nie o päť, desať, dvadsať rokov. Preto by si mali nezodpovední zodpovedne naštudovať, čo znamená kolaps organizmu, v tomto prípade jednej mestskej časti.

Musíme hovoriť o tom, ako odpovedať obyvateľom ulíc Belinského, Ševčenkovej či Lachovej a im podobných lokalít, ktorí sa sťažujú na množstvo prechádzajúcich áut, čo im výfukovými plynmi a hlukom zhoršujú životné prostredie. Požadujú odklonenie dopravy na iné cesty tak, ako to bolo plánované už pred rokmi. Musíme hovoriť o tom, že súčasné komunikácie v Petržalke boli stavané ako vnútrosídliskové, ale premávka na nich – počtom, frekvenciou, záťažou už tento rozmer dávno presiahla, aj preto sú už v hraničnom, ak nie dezolátnom stave. Niet prostriedkov na ich obnovu, a zrejme tak poľahky ani nebude.

Vecne a zrozumiteľne: Petržalke chýba ďalšia a súvislá obslužná komunikácia. Petržalka už dnes v istom dennom časovom rozvrhu kolabuje a nie je ďaleko od toho, že celkom a celodenne dopravne skolabuje. (A to už nebude záležitosť len náletových drevín a jednej či dvoch lokalít.) Navyše, projekty električky a parku sa vôbec nevylučujú, práve naopak. Štyri desiatky rokov je blokovaný neudržovaný priestor, ktorý využívajú najčastejšie bezdomovci alebo psičkári a jeho vegetáciou sú alergénne neudržiavané kroviny a dreviny. Nehovorím totiž o Chorvátskom ramene, to nejde nikto poškodzovať ani likvidovať. Hovorím o hlbokej jazve, koridore, kadiaľ malo kedysi viesť metro. Som presvedčený, že väčšina Petržalčanov chce vidieť tento priestor inak. Je spoločný, patrí všetkým, nie niekoľkým panelákom, uliciam, výlučným jednotlivcom, skupinám, nech by sa čímkoľvek a v mene čohokoľvek oháňali. Je to – Petržalka! A práve o ňu ide. Efektívne skĺbiť to, čo nevyhnutne potrebuje, čo chce, čo sa dá a na čo má.

Čo vieme, koľko nevieme a – miera zodpovednosti

Netuším, či videli diskutujúci, ktorým sú predostierané niekedy až katastrofické scenáre, čo má vlastne vyrásť okolo budúcej električkovej trate. Vedia, že namiesto súčasných náletov tam má pribudnúť viac ako dvetisíc kvalitných drevín, ktoré sem patria a ktoré vyberajú dendrológovia? Vedia, ako má vyzerať napríklad priestor medzi ulicami Belinského a Gessayovou? Že je tam plánovaný veľký park o rozlohe asi 7 hektárov ako oddychová a rekreačná zóna? Kto iný, ak nie investor väčšieho projektu môže znášať aj vyvolané náklady súvisiace s výstavbou parku, ktorý požadujeme všetci? Áno, aj ja chcem v Petržalke ďalší park, aj keď viem, akú snahu vynakladáme na údržbu Sadu Janka Kráľa či lužných lesov a ako sa k nim Petržalčania (možno tí istí, ktorí volajú po novom parku) správajú dnes… Ale politik – aj komunálny – zároveň musí prijať zodpovednosť za budúcnosť. Veď okrem parku a oddychových zón sa musíme postarať aj o dopravu, o priepustnosť a dostatočnú kapacitu pre tú osobnú i verejnú, o parkovanie a iné.

Petržalka sa bez električky nezaobíde. Hovorím o modernej električke s najvyššími technickými parametrami a nárokmi cestujúcej verejnosti. Jej trať sa nikdy nemôže stať opustenou niekoľkokilometrovou hlavnou tepnou, ale výkonnou, spoľahlivou a komfortnou komunikáciou. Z týchto kritérií nezľavíme. Ak sme tiež konfrontovaní s budúcou cestou popri nej, zájdime do Rače, Ružinova, Dúbravky či Karlovej Vsi – všade tam okolo električkovej trate už dávno slúži aj cesta a funguje to bez problémov. Malo by to byť inak práve v prípade Petržalky? Nehovoríme predsa o diaľnici, ani o rýchlostnej ceste, len o ďalšej z komunikácií s prívlastkami obslužná, zberová. Nepoznám príklady z európskych veľkomiest, kde by električka existovala bez súbežnej cesty. Je súčasťou cestného telesa. Akú majú predstavu tí, ktorí hovoria o parku okolo električky? Čo je to za víziu, ako sa vôbec k dopravnému prostriedku dostať? Vie si niekto reálne predstaviť, že električka vedie stredom Sadu Janka Kráľa? Alebo Central parku v New Yorku? Ja nie!

A čo už musíme

Vyslovujme názory, vyjadrujme emócie, vyznajme svoj vzťah k prostrediu. Ale nestrácajme pritom zo zreteľa minimálne dva aspekty – opierajme sa okrem vlastných pocitov aj o názory odborníkov, veď nie sme vševediaci ani všemúdri, vypočujme si urbanistov, dopravných inžinierov i sociológov. Uvažujme a viďme veci dopredu, ďalej, myslime na generácie po nás, na ich nové civilizačné záťaže, ktorým budú oni, ale aj ich Petržalka vystavovaní. Nehodné súčasníka sú diskusie a závery typu – pod mojim oknom cesta nemôže byť, nech autá idú popod okno niekomu inému. Lebo ak sa takto doteraz odmietajú parkovacie domy, už je to i cesta. Len vlastné auto nik nechce odmietnuť, vzdať sa ho…

Prijímam každý názor, i odlišný, pokiaľ vedie odniekiaľ niekam. Čo má zmysel a cieľ, nie rypnutie a potom habkanie, že toto už neviem, to nech tí iní… Lebo diskusia sa už uberá aj takouto necestou. Preto odmietam lacné politikum jednotlivcov či skupín, nech by si kohokoľvek s akýmkoľvek menom pribrali na pomoc ako autoritu, čoby spoločenskú váhu. Lebo nepoznám „nadpetržalčana“ ani „podpetržalčana“. Sú Petržalčania.

Pred nami je ešte mnoho otázok. Hovorme, diskutujme. Som však presvedčený, že sa väčšinovo k projektu, k budúcnosti postavíme tak, aby nám raz naše deti a vnúčatá nevyčítali, že sme neurobili pre nich to a toľko, čo sme už vzhľadom na ich dobu perspektívne mohli a mali… Ako povinnosť bez alternatív.

 Vladimír Bajan, starosta