Petržalka pozvala ľudí bez domova na vianočnú kapustnicu
Časť verejnosti vníma ľudí bez domova ako špinavé, nevzdelané indivíduá. No na ulici sa neraz ocitnú aj tí vzdelaní s titulom. Čoraz viac ľudí delí od bezdomovectva iba tenká hranica – stačí prísť o prácu, byt, ochorieť či nedokázať splácať účty, hypotéku. Bezdomovci tvoria aj súčasť petržalských ulíc. Je to fakt, ktorý väčšina obyvateľov vníma ako zlyhanie štátu, resp. samosprávy. Kým v lete je situácia ľahšia, v zime, keď udrú mrazy, ide doslova o život.
Tradične v predvianočnom čase mapovali pracovníci oddelenia sociálnych vecí v spolupráci s mestskou políciou terén, aby zistili, koľko bezdomovcov je reálne vonku, či nepotrebujú zdravotnú alebo inú pomoc. Okrem toho im poskytli teplé šály, čapice, ponožky aj niečo sladké pod zub. Vedúca oddelenia sociálnych vecí Alena Halčáková využila príležitosť a všetkých pozvala na tradičnú štedrovečernú kapustnicu. „Je to kapustnica pre všetkých, ľudia dostanú aj koláče a teplé oblečenie,“ povedala.
„V Petržalke evidujeme približne 370 ľudí bez domova, z toho je cca 60% Petržalčanov,“ vysvetľuje Ľuboš Koller z oddelenia sociálnych vecí, ktorý vychádza do terénu za bezdomovcami každý týždeň, niekedy aj viackrát v týždni. Pri ich monitorovaní sme boli aj my.
Najprv vstupujeme do rozostavaných garáží na Mamateyovej ulici, kde nachádzame pár, nie príliš nadšený z našej návštevy. Mladá žena v podguráženom stave odmieta pomoc a poradenstvo zo strany sociálnych pracovníkov aj pozvanie na kapustnicu. Vraj má svoju vlastnú. Odchádzame teda k petržalskému cintorínu, pri ktorom navštevujeme starší pár Vlada a Máriu žijúcich v malom karavane. Trvalý pobyt majú vo Vrakuni, ale tam ostať nemohli. O kúsok ďalej vstupujeme na Kapitulský dvor, súkromný pozemok patriaci do správy Trnavskej arcidiecézy, kde nás ohúri množstvo nazbieraného odpadu. Žije tu približne 10 bezdomovcov, no v priestoroch bývalej panelárne narážame iba na mladého, len 33-ročného muža. Na otázku, či si hľadá prácu reaguje stroho: „Hej.“ Z Kapitulského dvora sa presúvame na Dolnozemskú cestu, kde nás s úsmevom víta pani Zuzana. Spolu s dvomi kamarátmi žijú v dvoch stanoch kúsok od hlavnej cesty. „Pomáha nám aj suseda z paneláku oproti. Doniesla nám mäso z diviny a môžeme sa u nej aj osprchovať,“ hovorí pani Zuzana. Navštívili sme aj pani Evu žijúcu v maringotke pri čističke odpadových vôd. Pred viac ako 11 rokmi ušla od manžela tyrana a odvtedy je na ulici. Vo vnútri má prekvapivo čisto, útulne a teplo. Našou poslednou zastávkou je petržalská železničná stanica. Od miestneho SBS-kára sa dozvedáme, že už niekoľko dní sa v nej zdržiava staršia pani na vozíku so synom, ktorý má takisto fyzický hendikep. Odvoz do ubytovne pre bezdomovcov pani odmieta. Nechce, aby ju od syna oddelili.
Hoci starostlivosť o ľudí bez domova je náročná a patrí do kompetencie hlavného mesta, Petržalka im nikdy neodmietla podať pomocnú ruku, naopak, robí pre nich všetko, čo je v jej silách.
