Dokumentarista a publicista Martin Kleibl: „Petržalka je obrovský fenomén, za ktorým sa skrýva mnoho zaujímavých príbehov“

Petržalka má bohatú históriu a má nám čo povedať. Aj keď si najväčšia bratislavská mestská časť prešla rôznymi etapami vývoja , každá z nich je niečím výnimočná. O jej výnimočnosti mestskej časti nám viac priblížil autor publikácie Petržalka – Prekvapivý sprievodca mestskou časťou Martin Kleibl.

Patríte k tým, ktorí Petržalkou priam žijú. Okrem samotného záujmu o našu mestskú časť ste vypracovali viacero projektov a publikácii. Kedy u vás nastal zlom, že sa z bežného záujmu o lokalitu stala priam vášeň?

Ten zlom nenastal zo dňa na deň, ale všetko vyplynulo postupne a úplne prirodzene. Na začiatku bola iba jednoduchá otázka “kde to vlastne žijem?”. Nevedel som o Petržalke takmer nič a začalo mi to vŕtať v hlave. Skutočnosť, že môj rodný dom je obrovský panelák so 107 bytmi, mi zrazu prišla úplne absurdná, až deprimujúca a potreboval som sa s ňou nejako vyrovnať. Začal som realizovať taký môj súkromný výskum a súvislosti, ktoré som postupne objavil, ma veľmi fascinovali. A keď sa človek do niečoho takto “zažerie” a stane sa mu to koníčkom, nedá sa to už zastaviť. Pretože Petržalka je obrovský fenomén, za ktorým sa skrýva mnoho zaujímavých príbehov a neustále sa vynárajú ďalšie, o ktorých som predtým nevedel.

Ako dokumentarista Petržalky ste nazbierali veľa materiálu o Petržalke. Či už ide o pamäte obyvateľov, fotografie, pohľadnice a iné archívne materiály. Plánujete aj tie zatiaľ nevydané postupne zverejňovať?

Ako som povedal, ten výskum prebieha neustále a čím hlbšie sa doňho ponáram, tým viac nových informácií objavujem. Momentálne časť svojich zistení postupne uverejňujem na facebookovej stránke Konduktor Petržalka, aby sa s nimi oboznámila aj verejnosť a aby mala možnosť reagovať. Snažím sa aj takýmto spôsobom získavať informácie od ľudí, ktorí ešte tie veci zažili, alebo niečo o nich vedia.

Jedna z vašich publikácii Petržalka – Prekvapivý sprievodca mestskou časťou, známej tiež ako Konduktor si našla svojich fanúšikov nielen z rád Petržalčanov, ale aj obyvateľov z iných mestských častí. Ako sa takáto publikácia tvorila a ako dlho ste ju pripravovali?

Zárodky tejto práce vznikli ešte počas štúdia na Katedre fotografie Vysokej školy výtvarných umení. Už v roku 2008 som robil bakalársku prácu na tému Petržalky a následne som vytvoril takú pilotnú verziu sprievodcu po Petržalke. Vychádzalo to z toho, že som vtedy trávil veľa času kočíkovaním krížom-krážom po Petržalke a nemal som až tak veľa času na školu. Rozhodol som sa, že spojím príjemné s užitočným a navrhol som rôzne trasy, ktoré spájali zaujímavé miesta Petržalky vo forme tematických prechádzok – po starej Petržalke, umeleckých dielach, bunkroch a pod. Tento projekt sa stretol na katedre s pozitívnym ohlasom, na základe čoho som sa rozhodol, že tú vec dopracujem a pokúsim sa vydať. V roku 2012 vyšiel historický prvý “turistický” sprievodca Petržalkou. Išlo o 68-stranovú brožúru formátu A6. Následne ma oslovil Ján Gregor z vydavateľstva Premedia, ktorý mi ponúkol, že by sprievodcu vydal v knižnej podobe. Tak sa aj stalo a v roku 2014 kniha vyšla. Takže dá sa povedať, že príprava a zber materiálov a informácií trvali zhruba šesť rokov.

Vďaka už spomínanej publikácii môžu aj mladší Petržalčania spoznať to ako ich okolie vyzeralo a porovnať s tým, čo sa zmenilo. Keď ste to pri svojom bádaní tiež videl utkvelo vám v pamäti niečo, čo by ste prijali späť, čo podľa vás napríklad nemalo zmiznúť počas panelovej výstavby?

Je zaujímavé, že výstavba rešpektovala historicky hodnotné stavby starej Petržalky a väčšinu z nich sa podarilo zachovať. Sú to napríklad budovy prvorepublikovej funkcionalistickej architektúry – veslárske kluby na nábreží (nemecký a slovenský), prístavisko propeleru. Projektanti si uvedomovali architektonickú hodnotu týchto budov a preto výstavbe nepodľahol ani kostol, ktorý navrhol Vladimír Karfík v roku 1932 a ktorý dnes stojí uprostred sídliska na petržalskom korze. Zachoval sa aj dom riaditeľa smaltovne pri železničnej stanici, alebo jedinečné priemyselné haly bývalej smaltovne v areáli Matadorky. Paradoxne, tieto stavby sú ohrozené práve v dnešnej dobe, pretože stále nie je vôľa uzákoniť ich za kultúrne pamiatky. Pred pár rokmi takto nešťastne skončil príbeh unikátnej budovy dámskeho tenisového klubu, ktorý stál v areáli Incheby a z nepochopiteľných dôvodov bol majiteľom odstránený. Všetci staropetržalčania by odpovedali, že nemalo zmiznúť nič z pôvodnej Petržalky a ja im úplne rozumiem. Ale to je už na inú diskusiu.

(zľava): Stano Marton (realizátor pôvodnej aj rekonštruovanej maľby), Jozef Porubčin (autor maľby)

Pracovali ste a iniciovali ste zaujímavé projekty, ktoré nám viac približujú rozmanitosť Petržalky. Zrejme najviac viditeľné sú obnova Stromu života na Furdekovej ulici a navrátenie monumentálnej maľby Mier na Osuského ulici. Realizácia projektov nebola jednoduchá. Vedel by si nám ich opísať?

Všetky tieto projekty robím vo svojom voľnom čase a na vlastnú päsť. Vždy je to o tom, že na začiatku je myšlienka a potom už len tvrdohlavá cesta za cieľom, ktorá samozrejme nie je jednoduchá. Zatiaľ mi príprava a realizácia každého takéhoto projektu zabrala asi dva roky. Zahŕňa to zháňanie financií, vybavovanie povolení, riešenie problémov, ktoré sa vyskytnú vždy, ale najväčšia odmena je, keď sa to podarí a výsledok sa stretne s pozitívnymi reakciami. Pri obidvoch projektoch som priamo spolupracoval s autormi, takže každý krok som riešil s ich súhlasom. Je to aj pre nich samotných veľmi príjemné, keď vidia, že o ich dielo sa niekto zaujíma aj po tridsiatich rokoch a že sa niekto snaží o jeho oživenie.

V dohľadnej dobe plánujete projekty či iniciatívy podobného typu?

Mám rozpracované ďalšie projekty, ktoré na tieto dva predošlé nadväzujú. Nechcem ale prezrádzať. Ak všetko pôjde ako má, tak už na jar 2020 budú mať petržalčania o jednu atrakciu naviac. ?

Na vašej FB stránke Konduktor Petržalka častokrát uverejňujete zaujímavosti okolo ktorých zvykneme ako Petržalčania prechádzať bez povšimnutia. Ide o staré nápisy, alebo aj o číslovníky domov informačné tabule na kovových konštrukciách. Prijali by ste, keby sa tento informačný systém vrátil späť? Aké iné ďalšie zlepšováky, či už historické, alebo nové by podľa vás mohli zlepšiť informovanosť o miestnych štvrtiach?

Ten systém informačných tabúľ v podobe číselníkov na domoch som registroval v Ovsišti už dávnejšie, ale začal som sa ním zaoberať až nedávno. Ide o informačný systém, ktorý bol pravdepodobne vypracovaný pre celú Petržalku, ale podarilo sa ho sčasti zrealizovať iba v Ovsišti. Väčšina číselníkov sa zachovala dodnes a skutočne dobre fungujú. Aj v súvislosti s plánovanou výstavbou centrálnej osi okolo trate električky, aj ďalším rozširovaním Petržalky na juh (Slnečnice) a západ (Mesto a Kapitulské pole) by bolo dobré prepracovať jednotný orientačný systém, ktorý by mohol nadväzovať na tento pôvodný návrh. Je podľa mňa nevyhnutné, aby sa do budúcna na niečo takéto myslelo a nestal sa z Petržalky pre mimopetržalčanov ešte väčší labyrint. Veľmi rád by som aj inicioval označenie niektorých historických pamiatok a umeleckých diel, aby sa o nich mohli obyvatelia dozvedieť viac priamo na mieste, kde sa nachádzajú.

Teraz však viac k vám a k vašom pohľade na Petržalku. Ktorú časť Petržalky máte najradšej a prečo? Čím vám učarovala?

Osobne mám najradšej prírodné časti Petržalky – Starý háj, Veľký a Malý Draždiak, Chorvátsky kanál. Petržalka má úžasnú výhodu, že sa tu podarilo zachovať vzácne územia lužných lesov a do budúcnosti môže z toho sídlisko ťažiť ešte viac. Najradšej mám na tom, že vybehnem z domu a za päť minút som v úplne inom svete, uprostred prírody. A veľmi ma teší, že veľa obyvateľov si to uvedomuje tiež a využíva tieto “rekreačné” možnosti.

Zrevitalizovaný Strom života
Anton Vranka a Olľga Vranková (autori diela), Stanislav Makový (realizátor rekonštrukcie), Martin Kleibl, Lýdia Ovečková (vicestarostka), Emil Varga (realizátor rekonštrukcie), FOTO: Mišo Veselský

Ak sa pozriete spätne cez archívne dokumenty do minulosti a pozriete sa na Petržalku dnes. Je niečo čo by ste v Petržalke zmenili? Možno trúfalejšie, ako by podľa vás mohla vyzerať, aj podľa všetkých zozbieraných materiálov ideálna Petržalka?

To, čo a ako sa tu postavilo, sa už zmeniť nedá. Petržalka doplatila na dve historické udalosti. Jednou bolo okupácia v roku 1968, kedy bola zmarená medzinárodná urbanistická súťaž na riešenie Petržalky a ďalšia debata o nej, a potom rok 1989, kedy sa stopol projekt rýchlodráhy (metra). Celá severo-južná centrálna os Petržalky sa tým pádom nedobudovala tak ako bola naprojektovaná, takže je vlastne už 30 rokov nedokončená. Možno je to aj dobré, pretože sme teraz v situácii, že túto zónu môžeme vybudovať v súlade s aktuálnymi trendami, čím by sa Petržalka konečne stala modernou a plnohodnotnou mestskou časťou, ktorá naplno využíva svoj potenciál. V súčasnosti sa na tomto projekte pracuje a ja verím, že sa to podarí. Druhá vec, ktorá by sa mala vyriešiť, je problematika niektorých terás. Na ich stav vplývajú majetko-právne pomery, ale aj ľahostajnosť niektorých obyvateľov, ktorým slúžia ako smetisko. Bol by som veľmi rád, keby sa terasy skultúrnili a ožili.

Myslíte si, že sa Petržalčania výrazne zmenili výstavbou panelákov? Ako vnímate bežného Petržalčana?

Po výstavbe panelákov koncom 70. a v priebehu 80. rokov sa do Petržalky nasťahovali (väčšinou mladí) ľudia zo všetkých kútov Slovenska. Takže momentálne tu máme už druhú generáciu “novopetržalčanov”, ktorí sa už do sídliska narodili. Počas môjho života som mal možnosť zažívať Petržalku a ľudí v každej etape od začiatku 80. rokov až po dnešok. Myslím si, že sa Petržalka, ale aj jej obyvatelia podstatne zmenili a neustále sa menia, k lepšiemu. Vplýva na to určite aj prostredie, ktoré sa radikálne zmenilo a zhumanizovalo sa. Časy, keď bola Petržalka “betónovou džungľou”, sú už dávno preč. Momentálne je to miestami skôr zelená džungľa a podľa istých štatistík je Petržalka bratislavskou časťou s najväčším podielom zelených plôch. V Petržalke je vraj vysoký podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Je to na dobrej ceste, takže o budúcnosť “našej” Petržalky sa nebojím. ?

Titulná fotka: Tomáš Benedikovič – Denník N