Železná opona v Petržalke
Situácia po druhej svetovej vojne
Udalosti po druhej svetovej vojne viedli k rozdeleniu Európy na dve časti, ktoré spadali do sféry vplyvu dvoch najsilnejších svetových mocností. Tzv. studená vojna, konflikt medzi západným blokom reprezentovaným USA a ďalšími slobodnými krajinami a východným blokom – vedeným Sovietskym zväzom –, trval približne od roku 1947 až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991. Na rozhraní týchto dvoch blokov vznikla hranica, ktorá sa tiahla stredom Európy od Baltického mora až k Jadranu. V Československu túto hranicu budovali od roku 1948. Čoskoro sa stala nepriechodnou a na svedomí má množstvo ľudských obetí a zmarených životov.
Hraničné pásmo v Petržalke
Hranica prechádzala aj pravým bratislavským brehom Dunaja, v tesnom susedstve s Petržalkou – tvorila tu jediný „suchozemský“ prechod medzi Slovenskom a Rakúskom. Na dlhých štyridsať rokov sa prísne strážené hraničné pásmo stalo súčasťou života Petržalčanov a Petržalčaniek, ktorí v bezprostrednej blízkosti hraníc zažívali nielen pravidelné a mimoriadne kontroly príslušníkmi pohraničnej stráže, ale aj nábory pionierov do krúžku „mladých strážcov hraníc“a verbovanie na spoluprácu, ktorej podstatou bolo hlásiť – či už dobrovoľne alebo nie – podozrivú činnosť a osoby v blízkosti hraníc. Väčšina obyvateľov zakázaného pásma bola postupne vysídlená a stavby zničené – aby sa v nich nemohli ukrývať potenciálni utečenci.
Železná opona
„Na zabezpečenie pokojnej výstavby socializmu v našej vlasti treba účinne chrániť štátne hranice pred prenikaním všetkých nepriateľov tábora pokroku a mieru. ,,Ochrana štátnych hraníc je preto povinnosťou každého občana,“ znel prvý bod Zákona o ochrane štátnych hraníc z roku 1951. Oficiálne teda bola nutnosť stráženia hraníc namierená proti narušiteľom zvonka. Realita však bola opačná a hlavným cieľom bolo zamedziť úteku domáceho obyvateľstva. Systém „ženijno-technických“ zátarasov tvorila sústava dvoch až troch plotov. Priestor medzi plotmi vypĺňala pooraná pôda. Slúžila na zachytenie stôp a umožňovala ľahšie vystopovanie „narušiteľa“. V duchu hesla pohraničníkov – „Neprejdú!“ – v roku 1953 napojili jeden z plotov na vysoké napätie, niektoré úseky boli dokonca zabezpečené mínovými poliami. Po medzinárodnej kritike, ale aj z ekonomických dôvodov a kvôli veľkému počtu úmrtí pohraničníkov, sa od roku 1965 od týchto praktík upustilo. Koncom 60. rokov 20. storočia, v dôsledku uvoľnenej politickej situácie, sa aj hranice stali „prejazdnejšie“.
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 až do roku 1969 opustilo Československo cez riadne hraničné prechody takmer 80-tisíc ľudí. Uvoľnenie na hraniciach však netrvalo dlho a už v roku 1970 pribudla k systému plotov ešte signálna línia, ktorej aktiváciou sa spúšťal poplach, takže stráž mohla reagovať rýchlejšie než predtým. Zahustená aj bola sieť pozorovacích veží so svetlometmi. Na ochranu hraníc sa využívali i cvičené psy. Najmä po zákaze používania prúdu a mínových polí v 60. a 70. rokoch ich počet vzrástol až na 1260 po celom úseku československej hranice so Západom. Spočiatku boli psy využívané na signalizáciu prítomnosti narušiteľa, na jeho vystopovanie alebo bezpečné eskortovanie. Od 70. rokov 20. storočia sa však začali používať ako zbrane. Na tieto účely boli cvičené dvojice psov (zväčša psích súrodencov), ktoré boli umiestňované v kotercoch za poslednou hraničnou stenou a v prípade poplachu automaticky vypustené. Psy mali „narušiteľa“ prenasledovať a zadržať až do príchodu hliadky.
O tom, že sa tak nie vždy stalo, svedčí aj prípad, ktorý sa odohral na petržalskom úseku hranice neďaleko Kopčianskej cesty. Osemnásťročný východonemecký študent Hartmut Tautz sa 8. augusta 1986 pokúsil o prekročenie hranice a pri prestrihávaní posledného plotu spustil poplach. Hliadka vypustila dvoch psov a tí ho dobehli len 22 metrov od rakúskeho územia. Spôsobili mu rozsiahle poranenia, ktorým o niekoľko dní v nemocnici podľahol. Dôvodom bolo aj to, že pohraničníci, namiesto toho, aby krvácajúcemu chlapcovi poskytli prvú pomoc, prehľadávali okolie.
Pád železnej opony
V roku 1989, po páde komunistického režimu, boli odstránené aj ostnaté drôty na hraniciach. Dve osobnosti Novembra 1989, Ladislav Snopko a Martin Bútora, zorganizovali 10. decembra 1989 pochod z Devína do Hainburgu pod názvom Ahoj, Európa. Tisíce ľudí (mnohí z nich po prvýkrát v živote) slobodne prekročili hranicu so „západným“ svetom. Zarážajúce je, že mnohí aktéri zodpovední za stráženie hraníc – a tragédie, ktoré sa tam odohrali – ktorí vydávali rozkazy na útoky v rozpore s Medzinárodným dohovorom o občianskych a politických právach (z decembra 1966), neboli dodnes potrestaní.
Štatistiky:
Počet príslušníkov Pohraničnej stráže: 1950 – okolo 6 tisíc, 1951 – vyše 16 tisíc, 1965 – vyše 25 tisíc, 1966 až 1989 – cca 16 tisíc;
Dĺžka československého úseku železnej opony: 920 km; z toho slovenský úsek 104 km;
Počet zadržaných osôb pri pokuse o prekonanie československého úseku železnej opony: takmer 49-tisíc osôb;
Počet zdokumentovaných civilných osôb, ktoré zahynuli pri pokuse o prechod československej hranice s Rakúskom a Západným Nemeckom v období 1948 – 1989: najmenej 288 osôb, z toho na slovenskom úseku: najmenej 42 osôb.
Zoznam osôb, ktoré zahynuli pri prechode štátnej hranice v blízkosti Petržalky (Petržalka, Kopčany a Jarovce):
Meno a rok narodenia: Dátum úmrtia:
Berkovič Abrahám 1908 11. 4. 1950
Némes Dionýz 1923 27. 1. 1950
Kovačíková Dorota 1926 9. 5. 1951
Rozmaňová Mária asi 45-ročná 9. 12. 1952
Ehrenfeld Eugen 1894 9. 12. 1952
Ehrenfeld Milan 1947 9. 12. 1952
Ehrenfeldová Frída-Oľga 1911 9. 12. 1952
Ehrenfeldová Katarína 1937 9. 12. 1952
Stachová Mária 1924 23. 10. 1953
Pangracz Antal (H) 1936 20. 10. 1955
Borka František 1941 18. 4. 1957
Krivák Ján 1927 6. 8. 1959
Neznámy muž 4. 6. 1960
Mrohs Jan Ignacy (PL) 1938 1. 8. 1960
Remža Jozef 1940 15. 8. 1960
Medwid Pawel (PL) 1939 11. 7. 1961
Kolarczyk Jozef 1929 20. 7. 1962
Plecho Milan 1946 4. 2. 1964
Tautz Hartmut 1968 8. 8. 1986
Pri príležitosti premenovania parku na Námestí Hraničiarov na Park obetí Hraničiarov, ako aj pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie zorganizovali KZP, mestská časť a miestna knižnica 16. novembra 2024 podujatie, aby si uctili pamiatku obetí Hraničiarov, a tiež oslávili slobodu.
Foto: TASR
Zdroj – štatistiky: Ústav pamäti národa SR